Nový dokumentárny seriál o Churchillovi je plný nedostatkov, ale oplatí sa ho vidieť
Štvordielny dokumentárny seriál Churchill at War (Churchill vo vojne) dostupný na Netflixe ponúka rozsiahly portrét jednej z najvýznamnejších postáv britských dejín, Winstona Spencera Churchilla. Aj keď ide v konečnom dôsledku o neúplné a niekedy až prehnane zjednodušujúce rozprávanie, ktoré uprednostňuje dramatický výklad pred dôslednou historickou analýzou, ide o pútavý dokument, ktorý sa oplatí vidieť.
V zásade celkom podarený a zaujímavý dokument sa v prvom rade zaoberá kľúčovou úlohou Winstona Churchilla počas druhej svetovej vojny a skúma udalosti, ktoré ho v tej dobe formovali ako vodcu. Prvá epizóda je zameraná na jeho mladosť, vojenskú kariéru a politickú cestu, ktorá ho postupne doviedla k funkcii premiéra Spojeného kráľovstva. Druhá epizóda „His Finest Hour“ sa zameriava na pravdepodobne najvýznamnejšie obdobie jeho života – dobu, keď aj vďaka nemu Británia ustála počiatočný nápor Hitlerovho Blitzkriegu a uštedrila nacistom prvú významnú porážku vo vojne. V centre záujmu je jeho úsilie zmobilizovať národ prejavmi a taktiež snaha získať podporu od v tej dobe neutrálnych Spojených štátov.
Ďalšie epizódy chronologicky pokračujú v rozprávaní načatého príbehu, venujú sa Churchillovým stratégiám, úspechom i neúspechom, rokovaniam so spojencami i „spojencami“ a trápeniam pri vytváraní „druhého frontu“ v Európe. Veľa priestoru seriál venuje tiež jeho výnimočnému a dynamicky sa vyvíjajúcemu vzťahu s vtedajším prezidentom USA, F. D. Rooseveltom. Posledný diel už ukazuje koniec vojny a svet po nej. Churchill sa tu pohybuje v meniacom sa globálnom prostredí, ktorému dominuje napätie medzi USA a Sovietskym zväzom, dekolonizácia, Britské impérium melúce z posledného a nastupujúca jadrová éra. Tvorcovia sa, aspoň v skratke, nevyhli ani stručnej analýze dedičstva, ktoré po sebe Churchill zanechal.
Podobne ako v prípade mnohých populárnych zobrazení historických osobností a dejín ako takých sa dokument Churchill vo vojne snaží nájsť rovnováhu medzi historickou presnosťou a komerčnými požiadavkami – zábavnosťou, dynamickosťou a zjednodušeniami. Pomerne často pritom uprednostňuje dramatické prikrášľovanie pred zložitou realitou Churchillovho života a kariéry. Jedným dychom však treba dodať, že aj keď neposkytuje úplne vyvážené a kriticky zhodnotené zobrazenie Churchilla (na to siahnite po serióznej historickej práci), ide o jeden z lepších pokusov.
Silné stránky dokumentu
Keďže sme si len nedávno pripomínali 150 rokov od Churchillovho narodenia, začnime pozitívami. Najväčšia sila dokumentu spočíva v jeho schopnosti živo vykresliť Churchillovho nezlomného ducha počas druhej svetovej vojny. Celý príbeh, ktorý sa dokumentárny seriál snaží prerozprávať, je ukotvený v jeho vodcovstve počas najtemnejších hodín Veľkej Británie. Dobre zobrazuje jeho kľúčovú úlohu pri mobilizácii britskej verejnosti a pevný postoj v boji proti nacistickému Nemecku aj v čase, keď už padla veľká časť Európy. Tvorcovia filmu účinne čerpajú z niektorých najslávnejších Churchillových prejavov, ako napríklad „Budeme bojovať na plážach“ a „Nikdy v dejinách nedlhoval taký veľký počet ľudí toľko malej skupinke“. Tieto momenty sú prezentované so strhujúcim obrazom a sugestívnym zvukovým dizajnom, čo pôsobí emočne a podčiarkuje Churchillovo rečnícke majstrovstvo i jeho schopnosť inšpirovať.
Jednou z chvályhodných snáh dokumentu je tiež pohľad na Churchillovu ľudskú stránku. Jeho momenty pochybností o sebe samom, frustrácie z generálov a citové prepojenie s rodinou (najmä s manželkou Clemmie) sú zobrazené spôsobom, vďaka ktorému sa zdá byť viac blízky, ľudský. Tieto obrazy sú protikladom k mytologizovanému Churchillovi, väčšiemu než život, ktorý sa často objavuje v populárnych médiách.
Dokument ťaží aj z relatívne silnej zostavy historikov ako Dan Snow, Allen Packwood, Catherine Gale Katz, Andrew Roberts a ďalší. Zvlášť cenné sú vstupy Snowa a Robertsa, ktorým sa darí korigovať nie vždy ideálne vyjadrenia ďalších účinkujúcich. Zaujímavé pohľady poskytla aj Sarada Peri, ktorá predtým pracovala ako asistentka a autorka príhovorov pre prezidenta Barracka Obamu, novinárka a autorka Afua Hirsch alebo bývalý šéf CIA, štvorhviezdičkový generál David Petraeus.
Umelá inteligencia
Vizuálne Churchill at War naozaj vyniká. Archívne zábery sa plynule prelínajú s modernými rekonštrukciami, čo divákovi dodáva pocit bezprostrednosti. Použitie kolorovaných záberov (hoci ich použitie je medzi historikmi sporné) účinne oživuje toto obdobie pre súčasné publikum a na mnohých miestach pôsobí naozaj pútavo, ba až strhujúco. Jedným z najinovatívnejších aspektov je využitie umelej inteligencie na oživenie Churchillovho hlasu. Množstvo z jeho prejavov, či listov manželke, tak môžu diváci počuť nahovorené priamo Churchillovým hlasom. Tento prístup realisticky oživuje historické udalosti a aj na autora tejto recenzie na prvý pohľad pôsobil ako fantastická vymoženosť, ktorú sledoval s nadšením.
Pri hlbšom zamyslení sa, samozrejme, vyskytne množstvo otázok – dokument totiž mieša originálne, autentické nahrávky Churchillovho hlasu s dramatickými rekonštrukciami v podobe, v ktorej nikdy neexistovali. Hoci je tento efekt nesporne silný a ponúka nový pohľad na Churchillovu rétoriku a myšlienky, vyvoláva aj obavy. Z dokumentu totiž nie je jasné, kedy počúvame Churchillov autentický hlas a kedy umelú inteligenciu. Aj keď rozhodne nebolo zámerom tvorcov úmyselne klamať alebo šíriť nepravdivé informácie (a teda nemôžeme hovoriť o dezinformáciách, „deep fake“ či „fake news“), ide o historickú simuláciu, rekonštrukciu, nie o skutočný dobový prameň. Hoci tvorcovia narábajú s touto technológiou zodpovedne, absencia explicitnej identifikácie obsahu generovaného umelou inteligenciou môže niektorých divákov zmiasť v tom, čo je autentické a čo je digitálne stvárnené.
Podobný problém by sme však mohli mať aj s digitálnymi úpravami, ktoré sú už pri podobných dokumentoch bežnou súčasťou. CGI sa v tomto prípade využíva striedmo, ale efektívne, pričom stvárňuje viaceré kľúčové priestory, udalosti a miesta vojny, ako bombardovanie Londýna či vylodenie v Normandii. Tieto vizuálne prvky vťahujú divákov do atmosféry daného obdobia a zároveň zachovávajú pocit autenticity. Kombináciou týchto technológií s tradičným archívnym materiálom ponúka dokument svieži a podmanivý vizuálny zážitok, ktorý preklenuje priepasť medzi históriou a moderným rozprávaním príbehov, vďaka čomu Churchillov svet pôsobí živo a bezprostredne. Aj keď teda nevidíme a nepočujeme „úplnú pravdu“, resp. dejiny presne tak, ako sa stali, všetky tieto úpravy umožňujú divákom zažiť kľúčové scény s nevídaným pocitom reálnosti. Je na individuálnom posúdení čitateľa, či považuje takéto využívanie nových technológií za dobré, či zlé.
Slabé stránky a historické problémy
Napriek svojim silným stránkam má Churchill at War niekoľko nedostatkov, najmä v historických interpretáciách a zmienkach. Tým sa nedá úplne vyhnúť. Churchill bol mimoriadne komplikovaná a komplexná postava a vtesnať všetko do približne štyroch hodín nie je možné. Napriek tomu sa dala urobiť lepšia práca. Dokument často pôsobí, ako by sa dostával do pasce uctievania hrdinu, čo je úskalie, na ktoré už dávno upozorňujú viacerí historici, asi najvýraznejšie profesor Richard Toye vo svojej knihe Winston Churchill: Politics, Strategy and Statecraft. Zaujímavé pritom je, že uznávaný historik z univerzity v Exeteri sa objavil aj v dokumente. Z pomedzi všetkých odborníkov, ktorí v dokumente vystúpili, je Toye asi najväčší expert na Churchilla – priestor však dostal len v jedinej epizóde. Povedal pár krátkych viet. Je to škoda. Churchill bol mimoriadny vojnový líder, bez ktorého si ťažko predstaviť britské víťazstvo nad nacizmom – zvlášť v prvých rokoch vojny a počas bitky o Britániu. Zároveň sa ale nevyhol množstvu kontroverzných rozhodnutí, ktorým sa seriál venuje pomerne málo. Väčší priestor pre skutočných odborníkov, namiesto zdiskreditovaných niekdajších prezidentov a premiérov (o tom viac neskôr), mohol toto vyvážiť.
Tvorcovia dokumentu sa síce naozaj snažili spomenúť všetko, no často to vyznieva skôr ako „povinná jazda,“ než snaha o skutočné balansovanie a kritický prístup. Churchillova úloha v rôznych udalostiach, od evakuácie Dunkerque až po rozhodnutie uprednostniť Stredomorie pred priamym útokom na Francúzsko, je pomerne zjednodušená. Zatiaľ čo Churchillova strategická prezieravosť v týchto záležitostiach je (právom) oslavovaná, dokument len naznačuje ostré diskusie v britskej vláde a najvyššom vojenskom velení, kde mnohé z jeho nápadov čelili silnej opozícii. Dokument napríklad nespomína výhrady takých osobností, ako bol generál Alan Brooke, ktorý sa v otázkach vojenskej stratégie pomerne často dostával s Churchillom do konfliktu (aj keď zároveň Churchilla obdivoval).
Len veľmi okrajovo sú naznačené Churchillove postoje k Indii a jeho prudký odpor voči jej nezávislosti. Je síce pravda, že dokument sa venuje najmä druhej svetovej vojne, nie indickej nezávislosti, no môže tak vzniknúť dojem jednorozmerného obrazu britského premiéra. Dokument venuje priestor aj bengálskemu hladomoru, pričom množstvo odborníkov Churchilla za jeho úlohu v tejto katastrofe rázne kritizuje. Jeho vojnové priority a odmietnutie presmerovať dodávky potravín do Bengálska výrazne zhoršili situáciu. Či bol tejto udalosti venovaný dostatočný priestor je však tiež na zváženie.
Z pohľadu experta je obzvlášť „slabá“ prvá epizóda. Na viaceré chyby upozornil vo svojej recenzii historik Richard M. Langworth, takže len rýchle zhrnutie: Churchillov otec nerezignoval v roku 1886 pre to, že jeho návrh rozpočtu neprešiel, ale pre menšie problémy v armáde; Churchillova úloha pri obrane známeho obrneného vlaku v Južnej Afrike v roku 1899 je „prestrelená“ a Alymera Haldanea, ktorý ju v skutočnosti naozaj viedol, ani nespomenú; dokument informuje, že Churchill dvakrát zmenil stranu nie pre svoje princípy, ale ako prostriedok na oportunistické prevzatie moci – čo nie je pravda. V roku 1904 čakal po zmene strany dva roky a v roku 1924 získal moc predtým, než zmenil stranu. Ako je aj z tohto výpočtu zrejmé, pri faktografii ide skôr o menšie drobnosti, než niečo vážne. Zaujímavejšia je interpretácia – a aj keď to rozhodne so seriálom nie je zlé, tvorcovia mohli urobiť o čosi lepšiu prácu. Najmä pri obsadení účinkujúcich.
Bush & Johnson. Prečo?
Asi najväčšou výčitkou voči seriálu je zaradenie niekdajšieho prezidenta Spojených štátov Georgea W. Busha medzi respondentov. Navyše medzi tých, ktorí sa objavujú pomerne často, v každej epizóde a dostávajú veľa priestoru. Jeho zaradenie je v najlepšom prípade mätúca voľba (prečo tam vôbec je?) a v horšom prípade zámerný pokus o vyvolanie kontroverzie. Bush, osobnosť bez priameho vzťahu k Churchillovi alebo k dejinám Veľkej Británie počas druhej svetovej vojny, neponúka divákovi takmer nič okrem svojich vlastných názorov, ktoré sa zdajú byť nemiestne a nepodložené. Jeho prítomnosť znižuje vedecký tón dokumentu. Obzvlášť nepríjemne pôsobí jeho trápny pokus o paralely medzi jeho vlastným vedením počas vojny v Iraku a Churchillovými vojnovými rozhodnutiami. Toto porovnanie je nielen historicky chabé, ale aj nebezpečné – Churchillova obrana vlasti proti nacizmu a invázia USA do suverénnej krajiny sú predsa dve veľmi odlišné vojenské operácie. Churchillovo líderstvo a obrovské zásluhy v boji za demokraciu sa redukujú na povrchné prirovnania. Bushova účasť v dokumente je nie len zbytočná, ale podkopáva dôveryhodnosť celej produkcie. Zvlášť v kontraste s pár vetami, ktoré dostal vyššie zmienený profesor Toye. Aj keď je väčšina Bushových tvrdení rýchlo poopravená alebo daná do kontextu vyjadreniami profesionálnych historikov, len ťažko sa dá jeho angažovanie považovať za niečo iné, než zbytočnú chybu.
Podobne problematické je aj vystúpenie Borisa Johnsona, ktoré je ale aspoň povrchne ospravedlniteľné vzhľadom na jeho autorstvo knihy The Churchill Factor. Jedným dychom ale treba dodať, že Johnsonova kniha o Churchillovi bola historikmi široko kritizovaná pre jej nedostatočne kritický, ba priam otvorene hagiografický tón. Už len toto samo o sebe z neho robí nevhodného komentátora pre seriózny historický dokument. Jeho príspevky v seriáli Churchill vo vojne sú predvídateľne samoúčelné, pričom Johnson používa Churchilla ako zástupcu na ospravedlnenie vlastnej politickej filozofie a štýlu vedenia krajiny. Zdá sa, že, podobne ako pri Bushovi, zaradením Johnsona do dokumentu tvorcovia sledovali predovšetkým vyvolanie kontroverzie než skutočne vyvážený historický výskum. Rozhodnutie predstaviť dve polarizujúce politické osobnosti s pochybnou relevanciou k téme znižuje celkovú kvalitu dokumentu a odvádza pozornosť od diferencovaného skúmania Churchillovho života, ktoré malo byť jeho hlavným cieľom.
Povojnové roky a odkaz
Dokument sa stručne venuje aj Churchillovej povojnovej kariére: volebnej porážke v roku 1945, jeho úlohe pri formovaní prejavu o železnej opone vo Fultone v štáte Missouri a jeho návratu k moci v roku 1951. Aj keď sú tieto roky kľúčové pre pochopenie celého Churchillovho politického života, najmä jeho vyvíjajúcich sa názorov na Sovietsky zväz a začiatok studenej vojny, dokument im venuje len okrajovú pozornosť. Tvorcovia tiež prakticky odignorovali Churchillov intelektuálny prínos vrátane jeho plodnej spisovateľskej kariéry a Nobelovej ceny za literatúru v roku 1953. Tieto úspechy svedčia o jeho mnohostrannom charaktere a talente, ale v príbehu sú spracované len ako „poznámky pod čiarou“.
Dokument Churchill at War zapadá do širšieho trendu vykresľovania Churchilla ako symbolu vzdoru a odolnosti. Robí to na úkor vyváženej historickej analýzy. Churchill si v istom zaslúži chválu i obdiv – to sa dokumentu darí sprostredkovať naozaj výborne. Slabší už je pri rozporoch a kontroverziách, ktorými bola jeho kariéra posiata a ktoré z neho robia takú mimoriadnu (a zaujímavú) historickú postavu. Ako zdôraznil Martin Gilbert vo svojom veľkolepom životopise, Churchillova veľkosť nespočívala v jeho neomylnosti, ale v jeho schopnosti vytrvať napriek svojim chybám a omylom. Zanedbávaním týchto aspektov jeho charakteru dokument Churchill at War ponúka neúplný portrét jedného z najkomplexnejších vodcov 20. storočia.
Napriek všetkým výhradám, ktoré táto recenzia ponúka neostáva iné, než konštatovať, že ide o jeden z najlepších dokumentov o Churchillovi z posledných rokov. Silné stránky dokumentu výrazne prevyšujú jeho slabiny. Navyše ide o vizuálne a emocionálne mimoriadne pôsobivý dokument, pri ktorom sa nedá tvorcom uprieť zrejmá, aj keď nie celkom úspešná, snaha o vyvážený pohľad. Určite stojí za to ho vidieť.
Obrazová príloha: Wikimedia Commons, Netflix
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.