Víťazný variant
Do schváleného Zochovho návrhu bolo počas popoludňajšieho zasadnutia implementovaných niekoľko zásahov, ktoré odzrkadľovali predovšetkým úsilie slovenskej domácej politickej scény zosúladiť svoje ciele s činnosťou československého zahraničného odboja. Nespochybniteľným výrazom tohto snaženia je použitie pojmu „slovenský národ“ paralelne s pojmom „československý národ“, pričom je potrebné dodať, že druhý spomenutý pojem bol chápaný v zmysle politickom, nie etnickom.
Definovaním slovenského národa formuláciou „čiastka i rečovo, i kultúrno-historicky jednotného československého národa“ bolo tlmočené želanie signatárov dokumentu konštituovať spoločný štát s Čechmi, zároveň tiež snaha vyhnúť sa skomplikovaniu situácie vznikajúceho štátu na medzinárodnom fóre, o čom obecenstvo presvedčilo predpoludňajšie Dérerovo vystúpenie prezentujúce posolstvo českej delegácie. Uvedená nejednotná terminológia sa čoskoro stala predmetom živelných sporov o legitimitu Deklarácie (a zrejme spečatila i osud spomenutého Damborského návrhu). Ďalším neblahým dôsledkom zásahu I. Dérera do formulovania Deklarácie bolo vyňatie pasáže, týkajúcej sa jednoznačného určenia štátoprávneho postavenia Slovenska voči českým krajinám. A to aj napriek tomu, že o danej problematike účastníci zhromaždenia, predovšetkým výkonný výbor SNR, preukázateľne rokovali, mylne predpokladajúc, že vzťah Čechov a Slovákov bude rovnocenný. Toto rozhodnutie nepochybne podmienila i hrozba potlačenia zhromaždenia maďarským vojskom, ktoré operovalo pred budovou banky Tatra. Krátkozrakosť vylúčenia štátoprávnych otázok Slovenska z textu dokumentu sa ukázala takmer vzápätí po vyhlásení Československa, keď Slovenská národná rada nevydržala nápor povojnových udalostí a v podmienkach okupácie Slovenska maďarskými vojskami v posledných mesiacoch roku 1918 bola postupne degradovaná len na poradný orgán.
Pritom dokument, označovaný neskôr ako Martinská deklarácia, otvorene manifestoval výlučnú právomoc novozvolenej SNR konať v mene uhorskej časti česko-slovenského národa, a to nezávisle od maďarskej vlády. Prízvukujúc, že národ slovenský, aj napriek útlaku zo strany maďarských mocenských klík, nadobudol taký stupeň kultúrneho rozvoja, aby mohol prispieť k všeobecnému pokroku ľudstva, autori deklarácie vyjadrili presvedčenie, že si jeho príslušníci zaslúžia priznanie práva na sebaurčenie, ktoré malo napokon dospieť k úplnej nezávislosti. To bola fakticky jediná politická požiadavka Deklarácie.
Prijatie dokumentu síce neprebiehalo tak, ako ho opísali Národné noviny, teda že „zástup poskácal z miest (…) výkriky ‚sláva‘,‚prisaháme‘,‚a tým stojíme alebo padneme!‘ splynuli v hromobitie“ (Národné noviny, 31.10.1918, s. 2), ale podľa autentických záznamov zo zasadnutia bolo sprevádzané skôr dôstojnými prejavmi jednotlivcov, ktorí s prihliadaním na záujmy príslušných politických strán vyzdvihovali tie-ktoré aspekty návrhu.
Na sformulovaní finálnej verzie tohto štátotvorného dokumentu sa podieľal i Milan Hodža, hoci na samotnom deklaračnom zhromaždení sa nezúčastnil. Do Martina pricestoval z Budapešti až neskoro večer. Ani on o pražských udalostiach spred dvoch dní nič nevedel. Na členmi zhromaždenia schválenom a podpísanom texte manifestu vykonal bez ich vedomia, len v prítomnosti najužšieho vedenia SNR, dve významné korekcie. Vyškrtla sa časť, v ktorej bola uvedená požiadavka osobitnej slovenskej delegácie na pripravovanej mierovej konferencii, naopak, vsunulo sa odvolanie na nótu grófa Andrássyho, adresovanú americkému prezidentovi Wilsonovi dňa 27. 10, o práve národov Uhorska na sebaurčenie. Takto upravenú Deklaráciu na druhý deň uverejnili Národné noviny a postupne i ostatné média, ktoré o danom historickom medzníku informovali.
Dňa 30. októbra 1918 sa v Turčianskom Svätom Martine odohrali dva kľúčové štátoprávne akty, ktoré zavŕšili najvýznamnejšiu fázu slovenského národno-emancipačného úsilia. Slovenská národná rada, ustanovená Deklaráciou slovenského národa, získala status jediného oprávneného zástupcu práv slovenského národa, a tým zbavovala vlády nad Slovenskom nielen maďarské správne orgány, ale aj ľudové zhromaždenia, ktoré by mohli vynášať svoje rozhodnutia pod tlakom cudzieho násilia.
Vyjadrením politickej vôle zostavovateľov Národnej rady Martinská deklarácia položila jeden zo základných kameňov zrodu česko-slovenského štátu, hoci česká, a čiastočne ani slovenská historiografia sa s týmto tvrdením nestotožňujú, súdiac, že text bol len doplnkom a potvrdením pražského štátotvorného aktu. Napr. významný český historik V. Chaloupecký vo svojom elaboráte uvádza, že „štátoprávny význam Martinská deklarácia nemá. Slováci, keď šli do Martina, nevediac o tom, boli vlastne už príslušníkmi a poddanými československého štátu“ (Chaloupecký 1928, 18).
Faktom ale ostáva, že prihlásenie sa k československému štátu bolo iniciované osobnosťami slovenského verejného života na základe uplatnenia práva na sebaurčenie, a to nezávisle, spontánne a bez toho, aby vedeli o vyhlásení Národného výboru v Prahe dňa 28. 10.
Deklarácia demonštrovala vôľu Slovákov opustiť nadobro klietku hungarocentrizmu a stať sa spolutvorcom ČSR. Aj napriek tomu, že v nasledujúcich dvoch rokoch muselo Slovensko svoju suverenitu sústavne brániť voči susedom, a to najmä voči Maďarsku bojujúcemu za integritu Veľkého Uhorska, práve Martinská deklarácia legalizovala postupné začleňovanie územia do rámca nového československého štátu. V opačnom prípade by sa možno prevratová iniciatíva pražskej vlády a vyhlásenie Československa v Prahe klasifikovali ako násilná anexia hornouhorských žúp. Snáď pre nedocenenie významu Deklarácie slovenského národa je na Slovensku v súčasnosti výročie vyhlásenia Československého štátu tak opomínané.
Použitá literatúra
Deák, L.: Miesto Slovenska v Československom štáte v rokoch 1918 – 1938 z medzinárodného hľadiska. In: M. Zemko (ed.): Slovensko v Československu. Bratislava 2004, 15 – 20.
Grečo, M.: Martinská deklarácia. Bratislava 1946.
Hronský, M./Pekník, M.: Martinská deklarácia. Cesta slovenskej politiky k vzniku Československa. Martin 2008.
Hronský, M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava 1987.
Chaloupecký, V.: Martinská deklarace a její politické osudy. Praha 1928.
Kárník, Z.: Malé dějiny československé (1867 – 1939). Praha 2008.
Kováč, D.: Muži deklarácie. Martin 1991.
Krajčovičová, N.: Začleňovanie Slovenska do Československej republiky (1918 – 1920). In: M. Zemko (ed.): Slovensko v Československu. Bratislava 2004, 57 – 63.
Deklarácia slovenského národa.
Národné noviny 1918.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Historik a novinár, absolvent odboru história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho odborným zameraním sú hospodárske a politické dejiny 1. Československej republiky, so zreteľom na slovenské autonomistické hnutie.