Súmrak impéria, nad ktorým slnko nezapadá 

Keď sa v roku 1919 vrátila britská delegácia z mierovej konferencie vo Versailles, britské impérium bolo najrozsiahlejšie v ľudských dejinách. Na vrchole v roku 1920 sa rozliehalo na ploche viac ako 35,5 milióna štvorcových kilometrov a malo približne pol miliardy obyvateľov (v tom čase približne štvrtina celej ľudskej populácie). Napriek tomu, a hoci si to v Británii takmer nikto zatiaľ poriadne neuvedomoval, „zlatý vek“ britského impéria – imperiálne storočie (1815 – 1914) – bol nenávratne preč. Britská ekonomika bola zdevastovaná a zadlžená, politické elity prestarnuté a nie príliš schopné prispôsobiť sa či aspoň pochopiť nové podmienky, v ktorých sa ocitli, a v kolóniách bublala nespokojnosť nacionalistov bažiacich po slobode a nezávislosti. Pomalá, nezvratná a bolestivá dekolonizácia sa začínala. Veľká vojna zasadila britskému impériu ranu, z ktorej sa už nikdy nespamätalo. Tento moloch sa síce stále hýbal, ale pomaly a tackajúc sa po vážnych zraneniach. Rana, ktorú zasadila impériu len o dve dekády neskôr druhá svetová vojna, už bola smrteľná.

Niekoľko súčasníkov vrátane napríklad Winstona Churchilla to síce nechcelo pochopiť ani po strate najcennejšej kolónie – Indie – v roku 1947, ale po Suezskej kríze z roku 1956 to muselo byť jasné aj tým najnaivnejším. Vyhlásenie nezávislosti Indie v roku 1947 svojím spôsobom odštartovalo začiatok širšieho a globálneho dekolonizačného hnutia (aj keď v prípade dekolonizácie nejde o jeden proces, ale o komplexnú sieť rôznych procesov). Za čosi viac ako dekádu do roku 1960 získalo nezávislosť ďalších viac ako 60 štátov v Afrike a Ázii.

Ako sa pokúsim v tejto kapitole ukázať, pád britského impéria bol postupný a má komplikovanú chronológiu. Je nemožné nájsť a označiť jeden bod, ktorý by bol „bodom zlomu.“ Zároveň sú dôvody tohto pádu komplexné. Najpodstatnejšie sú však pravdepodobne tie ekonomické. Británia viedla v 20. storočí dve vojny, ktoré boli nad jej možnosti, a aj keď v oboch zvíťazila, cena bola priveľká: totálne ekonomické a vojenské vyčerpanie a povojnová závislosť od Spojených štátov. S tým prišiel aj definitívny koniec impéria. Vzhľadom na všetko, najmä v porovnaní s pádmi väčšiny ostatných impérií analyzovaných v tejto knihe, ten svoj Briti zvládli pomerne dobe.

Pax Britannica

Britské impérium sa spočiatku výrazne rozrástlo v 15. a 16. storočí po období veľkých zámorských objavov. Anglicko, motivované a inšpirované bohatstvom, ktoré prinášali svojim materským krajinám španielske a portugalské zámorské ríše, začalo vytvárať svoje kolónie a obchodné siete. Zameralo sa pritom predovšetkým na oblasti Severnej Ameriky a Ázie. Prvým veľkým neúspechom impéria bola americká vojna za nezávislosť (1775 – 1783), ktorá viedla k strate amerických kolónií. Táto strata však neznamenala začiatok konca impéria, ani jeho pád.

Naopak, britské impérium sa dokázalo konsolidovať a zameralo sa na expanziu v Ázii, Afrike a Tichomorí. V období po napoleonských vojnách sa Británia postupne stala najvýznamnejšou námornou a imperiálnou mocnosťou. Storočie medzi porážkou Napoleona a začiatkom prvej svetovej vojny bolo charakteristické britskou dominanciou v diplomacii a svetovej geopolitike. Bolo to obdobie relatívneho pokoja a mieru medzi veľmocami, často označované ako Pax Britannica (Britský mier), v ktorom Británia zaujímala rolu „svetového policajta“. Niektorí historici hovoria tiež o britskom „imperiálnom storočí.“

Už v čase „imperiálneho storočia“ je však možné badať prvé náznaky budúceho konca. Kým začiatkom 19. storočia, po priemyselnej revolúcii, bola Británia označovaná za „dielňu sveta“, situácia v druhej polovici 19. storočia už vyzerala inak. Spojené kráľovstvo začalo postupne strácať vedúce postavenie v svetovom hospodárstve vo viacerých oblastiach – predbiehali ho Spojené štáty a Nemecko. Kým v roku 1870 predstavoval podiel britského impéria na celosvetovom hrubom domácom produkte (HDP) 24,28 percenta, pričom samotné Spojené kráľovstvo tvorilo 9,03 percenta svetového HDP, do roku 1913 sa podiel britského impéria na svetovom HDP znížil na 19,70 percenta, pričom Spojené kráľovstvo sa na svetovom HDP podieľalo 9,26 percentami. Naopak, Spojené štáty, ktoré v roku 1870 tvorili 8,87 percenta svetového HDP začali britské impérium výrazne dobiehať. V roku 1913 bol americký podiel svetového HDP na úrovni 18,93 percenta. Britská ekonomika strácala dych. Čo bolo kritickejšie, bolo to predovšetkým v najmodernejších priemyslových odvetviach ako napríklad chemický priemysel.

Dôvodov na pesimizmus však mali poprední britskí politici (teda aspoň tí, ktorí si realisticky uvedomovali vážnosť situácie) viacero. Pochybnosti sa objavili ohľadom kompetentnosti vedenia armády, kvality brancov a „ľudského kapitálu“ ako takého. Na prelome 19. a 20. storočia musela britská armáda odmietnuť 40 až 60 percent nových brancov ako fyzicky a zdravotne neschopných vojenskej služby. Prejavilo sa to najmä počas druhej búrskej vojny (1899 – 1902), v ktorej Británia dlho nedokázala poraziť búrskych farmárov napriek približne päťnásobnej prevahe v počte mužov a najmodernejšej vojenskej technike. Víťazstvo prišlo až po dlhých troch rokoch a za cenu neuveriteľnej brutality. Briti počas vojny násilne premiestnili viac ako 100-tisíc búrskych civilistov – väčšinou žien a detí – do koncentračných táborov v rámci svojej politiky spálenej zeme, ktorá zahŕňala aj ničenie fariem a vyvražďovanie dobytka s cieľom prerušiť zásobovanie búrskych partizánov.

Tieto tábory boli preplnené a s katastrofálnymi hygienickými podmienkami. Tie, spolu s nízkymi prídelmi potravín, spôsobili vypuknutie viacerých chorôb. Choroby a hladomor viedli k tragickej smrti 26-tisíc Búrov, z ktorých asi polovicu tvorili deti, a viac ako 20-tisíc čiernych Afričanov. Aj keď nešlo o prvé koncentračné tábory na svete (tie zriadili Španieli na Kube počas tzv. Desaťročnej vojny), išlo o prvý pokus o systematické a cielené zničenie celého národa, počas ktorého boli násilím vyľudnené celé regióny. Spôsob, akým Briti viedli túto vojnu, vyvolal rozhorčenie nie len v Spojenom kráľovstve, ale po celom svete a britská prestíž výrazne utrpela. V konečnom dôsledku to svojim dielom prispelo tiež k pádu impéria.

Začiatok konca

Prvá svetová vojna znamenala významný zlom, ktorý zaťažil vojenské a finančné zdroje Británie a znamenal úpadok jej globálnej prevahy. Aj keď by sme isté faktory spejúce k pádu impéria našli už v skoršom období, Veľká vojna zohrávala pri páde impéria kľúčovú úlohu. Britské impérium nemalo čo v tomto zničujúcom konflikte získať, naopak, mohlo veľa stratiť – a aj stratilo.

Získanie ďalších koloniálnych území (napr. Palestíny) u bežného obyvateľstva mohlo budiť dojem, že impérium silnie a rozrastá sa – koniec koncov, bolo to najväčšie impérium v ľudských dejinách –, bolo to však skôr zbožné prianie. Britské impérium stálo na hlinených nohách. Británia vo vojne stratila viac ako 700-tisíc mužov (9 percent všetkých mužov mladších ako 45 rokov) a ďalších 1,6 milióna bolo zranených. Ďalších približne 250-tisíc obetí si vyžiadala povojnová epidémia „španielskej“ chrípky (v Británii v tom čase známa ako „flámska“ chrípka, keďže sa ňou nakazilo množstvo vojakov v zákopoch Flámska).

Okrem katastrofických strát na ľudských životoch, ktoré sa nevyhnutne museli prejaviť na budúcej vitalite impéria, vojna naplno ukázala aj štrukturálne problémy britského hospodárstva, bez ktorého bolo impérium neudržateľné. Británia, beztak už pred vojnou závislá od svetového obchodu a investícií, v priebehu vojny stratila mnohé zo svojich predvojnových kľúčových trhov a odbytísk a stretla sa s novým svetom plným protekcionizmu a konkurencie, na ktorú nebola zvyknutá. Krajiny ako Japonsko a Spojené štáty vyplnili vákuum, ktoré za sebou počas vojny zanechala na medzinárodných trhoch.

Vojnové hospodárstvo navyše deformovalo ekonomiku, Británia mala výraznú nadprodukciu ťažkého priemyslu (výroba lodí, železa, ocele a ťažba uhlia) a textilu – teda práve odvetví, ktoré sa snažili rozvíjať aj jej konkurenti. Kým pred vojnou bola Británia najväčším svetovým veriteľom, po vojne sa stala najzadlženejšou krajinou sveta. Dlh stúpol zo 650 miliónov libier v roku 1914 (pätina HDP) na 7,4 miliardy libier v roku 1919 (1,3-násobok HDP). V skutočnosti iné krajiny dlhovali Británii viac, ako ona sama, ale napríklad najväčší dlžník Rusko svoje dlhy nikdy nezaplatil. Napriek snahám o zníženie verejného dlhu dosahovaním veľkých primárnych prebytkov zostávali reálne úrokové miery vysoké, čo sťažovalo znižovanie dlhu.

Vláda stála pred náročnou úlohou vrátiť sa k zlatému štandardu na úrovni predvojnovej parity, čo si vyžiadalo silnú defláciu, aby sa domáce ceny a mzdy vyrovnali s vonkajšou hodnotou meny. Toto deflačné obdobie v rokoch 1920 až 1925 viedlo k vážnej recesii a trvalému nárastu nezamestnanosti. V decembri 1920 bolo v krajine 700-tisíc nezamestnaných, v júni 1921 už dva milióny. Vláda robila, čo mohla, aby splnila svoj sľub vybudovať „domov hodný hrdinov“, a dosiahla niekoľko nesporných úspechov – postavilo sa viac ako 170-tisíc nových domov, zlepšilo sa poistenie v nezamestnanosti a podobne. Celkovo to však bolo (nevyhnutne) sklamanie a ďalší signál, že Británia stráca dych.

Do konca 20. rokov sa ekonomika úplne nezotavila a úroveň reálneho HDP bola výrazne pod jej potenciálom. Krajina dosiahla predvojnovú úroveň priemyslovej výroby až v roku 1928. Tieto hospodárske problémy mali trvalé následky a pripravili pôdu pre hospodárske problémy, ktorým Británia čelila v 30. rokoch. Aj keď sa britská ekonomika na rozdiel napríklad od Nemecka neocitla na pokraji úplného krachu, nebola od neho ani tak ďaleko, ako by si britské vedenie a nepochybne tiež bežní Briti želali.

Národnostné hnutia

V súčinnosti s hospodárskymi problémami, spoločenskými výzvami a globálnymi zmenami bol rozhodujúcim faktorom, ktorý prispel k pádu britského impéria, vzostup nacionalizmu v kolóniách. Túžba po samospráve a autonómii u národov pod vládou Britov sa začala v rôznych formách objavovať už v 19. storočí a bola reakciou na imperiálnu kontrolu, hospodárske vykorisťovanie a zavádzanie britskej (cudzej) kultúry a systémov riadenia a administrácie. Devastačné následky, ktoré mala prvá svetová vojna na britskú ekonomiku a sebavedomie, tieto tendencie len posilnili. S istou dávkou zjednodušenia by sme mohli konštatovať, že tri najsilnejšie nacionalistické hnutia v rámci britského impéria sa po prvej svetovej vojne nachádzali v Indii, Írsku a Egypte.

Aj keď začiatok štruktúrovaného nacionalistického hnutia v Indii by sme mali hľadať kdesi v čase založenia Indického národného kongresu v roku 1885, hlboký vplyv na indické hnutie za nezávislosť mala predovšetkým práve Veľká vojna. Na jej začiatku mnohí indickí nacionalisti podporovali vojnové úsilie, pretože verili, že ich účasť vydláždi cestu k väčšej autonómii od Veľkej Británie. Tak vnímali aj vyhlásenia ministra pre Indiu (Secretary of State for India) Edwina Montagua z roku 1917, v ktorých hovoril o „väčšom zapojení Indov do všetkých odvetví administrácie“ a „postupnom budovaní zodpovednej vlády v Indii ako integrálnej súčasti britského impéria.“

Zo sľubov však nakoniec nebolo takmer nič. Vojna priniesla Indii v prvom rade hospodárske ťažkosti a politické represie, ktoré podnecovali nespokojnosť a nepokoje medzi obyvateľstvom. Vojnové hospodárstvo viedlo k vysokým daniam, prudkému nárastu cien základných potrieb a zhoršeniu životnej úrovne. V neposlednom rade prišiel nábor do armády. V rôznych vojnových oblastiach nakoniec slúžilo takmer 1,5 milióna indických vojakov, z ktorých v konflikte zahynulo viac ako 70-tisíc.

Vojna pôsobila ako katalyzátor indického hnutia za nezávislosť a požiadavka samosprávy sa vystupňovala, indickú politiku a požiadavky tesne po vojne by sme však stále mohli nazvať skôr umiernenými. Šok a zmena prišli v apríli 1919. V parku Džallijáanválá Bagh v pandžábskom meste Amritsar sa sústredil dav nenásilných demonštrantov a náboženských pútnikov protestujúcich proti novoprijatému zákonu o „anarchistických a revolučných zločinoch“, ktorý predlžoval účinnosť vojnových mimoriadnych opatrení, možnosti preventívneho zadržania a väzenia bez súdneho procesu na neurčito. Britské jednotky pod vedením brigádneho generála Reginalda Dyera spustili na pokojné zhromaždenie bez varovania streľbu. Dav, v ktorom boli muži, ženy a deti, sa ocitol v pasci, pretože jediný východ zablokovali vojaci. Oficiálne britské zdroje odhadovali počet obetí na približne 379, ale Indický národný kongres odhadoval viac ako tisíc mŕtvych a viac ako 1500 zranených.

Brutalita masakry šokovala Indov, mnohých Britov, ale i celý svet. Bola prelomom v nacionalistickom hnutí: posilnila nacionalistické nálady, mobilizovala obyvateľstvo proti koloniálnej nadvláde, podnietila všeobecné pobúrenie a radikálnu zmenu postoja Indov k britskej nadvláde. Znamenala obrat od umiernenej k radikálnej fáze indického hnutia za nezávislosť. Mahátma Gándhí sa po masakre a následnej britskej reakcii rozhodol v roku 1920 založiť Hnutie za nespoluprácu, ktoré bolo významným krokom v boji za nezávislosť Indie. Aj keď sa India dostala k svojej nezávislosti až po druhej svetovej vojne, v širšom kontexte sa masaker v Amritsare stal symbolom koloniálnej brutality a zdôraznil neudržateľnosť britského imperializmu. Výrazne prispel ku konečnému rozpadu britského impéria, keďže kolonizované národy čoraz viac požadovali sebaurčenie a nezávislosť.

Po prvej svetovej vojne sa v plnej sile prejavil aj ďalší problém, ktorý pod povrchom bublal už dlhšiu dobu a mal takmer paralyzujúci vplyv tak na domácu, ako aj imperiálnu britskú politiku: írska otázka. Zásadnou témou britskej politiky sa Írsko stalo už v 19. storočí, britský liberálny premiér William E. Gladstone sa pokúsil vyriešiť tento problém presadením írskej samosprávy (Home rule) v rokoch 1886 a 1893, no neuspel. Po sérii politických konfliktov medzi liberálmi a konzervatívcami a tiež medzi oboma komorami britského parlamentu bol zákon o írskej samospráve schválený v roku 1914 – pre začiatok vojny však bola jeho realizácia odložená na neskôr. Nasledovala nespokojnosť, radikalizácia, Veľkonočné povstanie v roku 1916 a občianska vojna. Po vyhlásení írskej nezávislosti v januári 1919 pristúpila britská vláda v Írsku k tvrdým represiám a spustila tak britsko-írsku vojnu (írsku vojnu za nezávislosť, Cogadh na Saoirse). Za približne dva a pol roka si vyžiadala viac ako dvetisíc obetí, z toho minimálne 750 civilistov. Ukončila ju až anglo-írska dohoda zo 6. decembra 1921. O rok neskôr vznikol nezávislý Írsky slobodný štát.

Írske hnutie za nezávislosť však nebolo jediné, ktoré poháňala kombinácia oslabenia impéria vo vojne a rastúcich nacionalistických nálad. Dňa 28. februára 1922 vydalo Spojené kráľovstvo jednostrannú deklaráciu egyptskej nezávislosti, ktorou uznalo Egypt ako nezávislý suverénny štát, hoci s niekoľkými výhradami, ktoré zabezpečovali zachovanie britských záujmov v regióne, najmä Suezského prieplavu. Tento okamih čiastočnej nezávislosti bol prelomový, pretože znamenal začiatok konca priamej britskej koloniálnej éry v Egypte.

Nezmyselne tvrdá reakcia v Amritsare, strata Írska ako súčasti Spojeného kráľovstva a úspechy egyptského hnutia za nezávislosť znamenali významný moment v dejinách britského impéria a predpovedali začiatok postupného rozpadu a úpadku britskej imperiálnej moci. Nielenže priamo spochybnili britskú nadvládu a legitimitu impéria, ale inšpirovali aj ďalšie koloniálne územia k snahe o sebaurčenie. Ukázali, že nacionalistické hnutia môžu úspešne bojovať proti imperiálnej vláde. Vytvorili precedens pre ostatné kolónie a predznamenali širšie procesy dekolonizácie, ktoré sa mali rozvinúť v nasledujúcich desaťročiach.

Definitívny pád

Druhá svetová vojna úpadok britského impéria ešte urýchlila. Britské impérium síce vyšlo z tohto konfliktu znova ako jeden z hlavných víťazov, opäť však za cenu obrovských strát. Vojnové úsilie zaťažilo vojenské, hospodárske a logistické zdroje ríše. Spoločenstvo muselo zmobilizovať svoje globálne integrované hospodárstvo, armádu a priemyselnú infraštruktúru, pričom utrpelo značné straty vrátane 150-tisíc mŕtvych vojakov, 400-tisíc zranených a značných materiálnych strát. Druhý globálny konflikt za tri dekády oslabil impérium natoľko, že jeho udržanie sa stalo nemožným. Nesmierne straty na ľudských životoch aj hospodárskych zdrojoch neboli Briti schopní nahradiť. Obrovské dlhy (vyše 21 miliárd libier, viac ako 200 percent HDP), najmä voči Spojeným štátom a Kanade, znamenali prichádzajúce obdobie šetrenia.

To však nebolo ani zďaleka všetko. Okupácia britských kolónií v juhovýchodnej Ázii Japonskom spôsobila okrem hospodárskych a vojenských strát tiež obrovské škody na britskej prestíži. Rýchlosť a ľahkosť japonských víťazstiev (symptomatický v tomto duchu je pád Singapuru v roku 1942, najväčšia porážka britskej armády v jej dejinách) rozbili mýtus o európskej neporaziteľnosti, ktorý bol základom imperiálnej autority. Psychologický dosah týchto porážok na kolonizované národy aj na samotných Britov bol obrovský. Vážne podkopali morálnu legitimitu britskej vlády a podporili hnutia za nezávislosť v rámci impéria.

Japonská propaganda na okupovaných územiach vykresľovala Japonsko ako osloboditeľa ázijských národov od západného/britského kolonializmu a obhajovala koncept „veľkej východoázijskej sféry vzájomnej prosperity“. Cieľom tejto ideologickej kampane bolo presvedčiť okupované územia a širší ázijský región o úlohe Japonska ako lídra v Ázii oslobodenej od nadvlády Západu. Pád Singapuru symbolizoval začiatok poslednej fázy rozpadu britského impéria, keďže nenávratne zmenil geopolitickú krajinu Ázie a vnímanie koloniálnej nadvlády. Strata východoázijských kolónií nebola len vojenskou porážkou, ale aj psychologickým a morálnym úderom britskej imperiálnej prestíži.

Druhá svetová vojna navyše fundamentálne zmenila svetový poriadok a viedla k bipolárnemu svetu, mocensky rozdelenému medzi dve superveľmoci: Spojené štáty a Sovietsky zväz. Postoj oboch týchto veľmocí k imperializmu, aj keď komplexný, bol v zásade negatívny. Politika krajiny kľúčovej z hľadiska Británie, USA, počas vojny a bezprostredne po nej odrážala snahu o dekolonizáciu. Svedčia o tom aj zásady Atlantickej charty (1941), ktorá obsahovala myšlienky sebaurčenia, samosprávy a voľného obchodu. Nástup studenej vojny a vznikajúca hrozba sovietskeho vplyvu však viedli USA k uprednostneniu stability a hospodárskej obnovy v Európe pred okamžitou dekolonizáciou.

V dôsledku toho USA spočiatku podporovali obnovu európskych impérií ako prostriedok proti sovietskemu expanzionizmu, hoci súčasne podporovali antikoloniálne nálady a presadzovali postupnú dekolonizáciu v dlhodobejšom horizonte. Zjednodušene, kým USA vyjadrovali svoje antiimperialistické postoje rétoricky, ich činy sa v praxi riadili potrebami studenej vojny. Na druhej strane ZSSR v zásade vystupoval proti imperializmu, aj keď sa snažil rozšíriť svoj vlastný vplyv, často na úkor skutočného národného sebaurčenia v regiónoch, ktoré mal pod kontrolou. V zásade však platí, že obe superveľmoci vystupovali skôr proti imperializmu než ako jeho obhajcovia.

Z hľadiska Veľkej Británie sa to najvýraznejšie (a najbolestivejšie) prejavilo počas deväť dní trvajúcej Suezskej krízy roku 1956. Medzinárodný incident, ktorý vyvolalo znárodnenie Suezského prieplavu egyptským prezidentom Násirom, predtým kontrolovaného britskými a francúzskymi záujmami, jasne ukázal, že Británia nemôže očakávať, že Spojené štáty sa budú nečinne prizerať obnoveniu britského impéria, alebo tomu nebodaj dokonca pomáhať (Briti očakávali americkú finančnú pomoc, americká vláda o nej nikdy ani neuvažovala). V reakcii na znárodnenie Suezu Izrael, Spojené kráľovstvo a Francúzsko začali vojenskú operáciu proti Egyptu s cieľom získať kontrolu nad prieplavom.

Táto akcia viedla k značnému politickému tlaku zo strany Spojených štátov a Sovietskeho zväzu, ako aj Organizácie Spojených národov (OSN), čo prinútilo invázne sily stiahnuť sa. Kríza ukázala, že britskej vláde nezostáva v globálnej politike nič iné, len sa podriadiť tomu, čo hovorí Washington. Takto sa impérium nespráva. Tým, ktorí po vyhlásení nezávislosti Indie v roku 1947 ešte pochybovali o tom, že britské impérium je mŕtve, suezská kríza ukázala, akí boli naivní. Britské impérium a Británia ako svetová veľmoc prestali s konečnou platnosťou existovať v novembri 1956, keď americký prezident Eisenhower zastavil diplomatickou cestou postup britských a francúzskych armád k Suezu a donútil ich stiahnuť svojich vojakov z Egypta.

Príliš nákladná správa?

Britská koloniálna správa bola v minulosti často obdivovaná pre svoju efektivitu a nízku nákladovosť. Sám Adolf Hitler sa rád nechal počuť, ako obdivuje britské impérium, a že je pre neho modelom, ako bude spravovať nacistické impérium vo východnej Európe. Britská efektivita však bola skôr mýtom ako pravdou. Britská správa pomerne často vykazovala pozoruhodné prípady nekompetentnosti a neefektívnosti, často prameniace z nedostatočného porozumenia a pochopenia miestnych kultúr, ich sociálno-politickej dynamiky a potrieb. Napríklad v Indii Briti zaviedli politiku, ktorá nezohľadňovala zložité agrárne podmienky a tradičné zvyklosti, čo viedlo k pomerne častým a rozsiahlym hladomorom. Najkatastrofálnejším bol bengálsky hladomor v roku 1943, keď politické rozhodnutia a vojnová situácia spôsobili smrť miliónov ľudí.

V Afrike Briti svojvoľne vytýčili hranice, ktoré nezohľadňovali etnické a kultúrne hranice, čím nevyhnutne vytvorili živnú pôdu pre budúce konflikty, ktorých sme svedkami dodnes. Ich politika nepriamej vlády v niektorých regiónoch bola síce administratívne výhodná, ale často posilňovala postavenie vybraných miestnych elít na úkor širšieho riadenia, čo viedlo k dlhodobým sociálno-politickým problémom.

Na Blízkom východe dali Briti počas prvej svetovej vojny sľuby, ktoré nemohli dodržať (Balfourova deklarácia, McMahonova korešpondencia s Husajnom ibn Alim). Tieto sľuby si navzájom protirečili, čo neskôr viedlo k trvalým regionálnym nepokojom, ktorých sme, znova, svedkami dodnes (najvýraznejšie v prípade palestínsko-izraelského konfliktu). Tieto prípady odrážajú administratívnu krátkozrakosť a neschopnosti prispôsobiť politiky miestnym podmienkam, čo má v bývalých britských kolóniách trvalé negatívne následky.

Okrem tohto zlyhania elít je jednou z veľkých otázok historiografie aj to, či bolo impérium pre Britániu vôbec finančne výhodné. Spočiatku, od 19. storočia, sa pozornosť historikov sústreďovala najmä na diplomatické, vojenské a administratívne aspekty impéria. Vnímalo sa pritom takmer výlučne pozitívne: Británia bola benevolentný vládca, ktorý rozvíjal svoje kolónie a tie boli zároveň prínosom pre materskú krajinu (známym dielom v tomto duchu je kniha The Expansion of England od sira Johna Seeleyho, 1883). Od 60. rokov 20. storočia však nastal posun ku kritickejšiemu hodnoteniu.

Táto zmena pohľadu sa vyznačuje väčším dôrazom na sociálne, hospodárske a kultúrne témy impéria. Historici začali skúmať náklady na fungovanie impéria nielen z hľadiska finančných výdavkov, ale aj z hľadiska jeho širšieho vplyvu na spoločnosť, kultúru a medzinárodné vzťahy. Napríklad práca Patricka K. O’Briena zdôrazňuje, ako obrana území a základní po celom svete prispela k celkovým nákladom impéria, najmä počas prvej svetovej vojny. O’Brien poukázal na to, že väčšinu ľudských a finančných nákladov na vojnu znášalo samotné Spojené kráľovstvo a zašiel dokonca až tak ďaleko, že tvrdí, že pre Spojené kráľovstvo by bolo lepšie, keby Briti investovali do druhej etapy industrializácie a neplytvali zdrojmi na udržiavanie nerentabilného impéria.

Je zrejmé, že náklady na udržanie impéria boli značné, ale zároveň impérium bezohľadne vykorisťovalo svoje koloniálne zdroje. Renomovaná ekonómka Utsa Patnaik na základe takmer dvoch storočí podrobných údajov o daniach a obchode vypočítala, že Británia odčerpala len z Indie v období rokov 1765 až 1938 celkovo takmer 45 biliónov (10¹²) dolárov. Britské impérium zohralo bezpochyby významnú úlohu aj ako katalyzátor industrializácie. Rozsiahly globálny dosah impéria uľahčoval prístup k surovinám a trhom, ktoré boli nevyhnutné pre rast priemyslu v Británii. Naopak, industrializácia posilnila hospodársku a vojenskú moc impéria, čo umožnilo jeho ďalšiu expanziu a konsolidáciu. Tento symbiotický vzťah zmenil globálny obchod, hospodárstva a spoločnosti, ale viedol aj k značným sociálnym a environmentálnym nákladom, najmä v kolóniách, kde bolo bežné vykorisťovanie a vyčerpávanie zdrojov.

Na druhej strane, ríša si vyžadovala zdroje na správu, vojenskú obranu a riadenie obchodných a politických vzťahov na rozsiahlych územiach, najmä v kontexte úsilia britskej vlády o udržanie globálneho vplyvu a kontroly. Meniace sa prístupy v historiografii odrážajú aj rastúce uznanie ekonomického napätia a konečnej neudržateľnosti impéria. Švajčiarsky historik Paul Bairoch napríklad tvrdil, že koloniálne suroviny neboli pre európsku industrializáciu nevyhnutné. Väčšina prírodných zdrojov bola domáca (napr. uhlie a železo), pričom závislosť od surovín zo zahraničia bola až záležitosťou 20. storočia. Podobne podľa neho neboli koloniálne odbytiská pre britský priemysel také nevyhnutné, ako sa môže zdať.

Ďalší historici upozorňujú, že ak by Británia nemala pred druhou svetovou vojnou impérium, ktoré by musela brániť, jej obrana by sa lepšie sústredila na samotné Britské ostrovy a vojna by bola možno menej vyčerpávajúca. Obranu impéria, ktoré sa z veľkej časti aj tak vzdalo Japonsku, považujú za nákladné plytvanie. V povojnovom období navyše Veľká Británia míňala peniaze na likvidáciu impéria, keď sa mala pustiť do obnovy svojho vojnou zničeného priemyslu. Historici začali diskutovať o nákladoch a výnosoch impérií s využitím prístupu, ktorý Avner Offer nazýva imperiálnym účtovníctvom. Odborníci však (zatiaľ?) nedospeli k zhode v otázke čistých nákladov alebo prínosov pre kolonizátora alebo kolonizovaného.

Dve svetové vojny, ani jednu z ktorých si už predtým ekonomicky slabnúce Spojené kráľovstvo nemohlo dovoliť, mali na britské impérium a koncepciu imperializmu transformačný vplyv. Obrovské náklady spojené s týmito konfliktami vyčerpali britské zdroje a znížili schopnosť Británie udržať si kontrolu nad svojím rozsiahlym impériom. Viedli k oslabeniu, zmene globálneho poriadku a začiatku procesu dekolonizácie. Druhá svetová vojna znamenala koniec éry európskej imperiálnej dominancie. Okrem toho ideologické prostredie po druhej svetovej vojne, najmä nárast protikoloniálnych nálad a nástup Spojených štátov a Sovietskeho zväzu ako superveľmocí, vytvorilo priaznivé prostredie pre nacionalistické hnutia v kolóniách.

Kým pred druhou svetovou vojnou sa Británii kombináciou tvrdých represií a ústupkov ešte čiastočne darilo manažovať národnooslobodzovacie hnutia, po druhej svetovej vojne už to bolo nereálne. Brutálne, násilné potláčanie hnutí za nezávislosť (ako napríklad povstanie Mau Mau v Keni v rokoch 1952 – 1960) nemalo, ani nemohlo mať efekt, aký si britská vláda želala (a na aký bola v kolóniách ešte pred prvou svetovou vojnou zvyknutá). Naopak, boli nákladné a naštrbili akékoľvek zvyšky morálnej legitimity britského impéria na medzinárodnej, ale i domácej politickej scéne.

Založenie OSN a prijatie zásady sebaurčenia ako základného ľudského práva legitimizovalo nacionalistické ašpirácie kolonizovaných národov. Suezská kríza v roku 1956, keď sa Spojené štáty a Sovietsky zväz postavili proti britskej vojenskej akcii proti Egyptu, zdôraznila slabosť postavenia Británie a de facto znamenala definitívny koniec britského impéria. Novinové titulky z čias vojny o Falklandy (1982) o tom, ako „impérium vracia úder“ pôsobia skôr vtipne. Návrat Hongkongu Číne v roku 1997 bol už len bodkou za dávno neexistujúcim impériom. Slnko nad „ríšou, nad ktorou slnko nikdy nezapadá,“ zapadlo dávno predtým.

Text je ukážkou z knihy: Jakub Drábik/Branislav Kovár: Pády impérií. Skryté mechanizmy úpadku civilizácií. Premedia : Bratislava 2024.

_{Kniha vznikla v spolupráci HistoryLab.sk, s Archeologickým ústavom Slovenskej akadémie vied, v. v. i., a s Historickým ústavom Slovenskej akadémie vied, v. v. i.}

Primárne pramene

• Statistics of the Military Effort of the British Empire during the Great War 1914 – 1920. London: The War Office, March 1920. Dostupné na internete: https://archive.org/details/statisticsofmili00grea/
• UK National Debt since 1900. 2024. Dostupné na internete: ukpublicspending.co.uk/spending_chart_1900_2023UKp_17c1li111tcn_G0t_UK_National_Debt_since_1900, citované 4. 1. 2024

Literatúra

• Bayly, Ch./Harper, T.: Forgotten Wars: The End of Britain’s Asian Empire. London 2004.
• Crafts, N.: Walking wounded: The British economy in the aftermath of World War I. The CAGE Background Briefing Series, No. 26. Warwick 2015.
• Darwin, J.: The Empire Project: The Rise and Fall of the British World-System, 1830 – 1970. Cambridge 2007
• Hyam, R.: Britain’s Imperial Century, 1815 – 1914: A Study of Empire and Expansion. London 2002
• Morgan, K. O. a kol.: Dějiny Británie. Praha 2008.
• O’Brien, P.: The Costs and Benefits of British Imperialism 1846 – 1914. Past & Present, No. 120, 1988, 163 – 200.
• Offer, A.: The British Empire, 1870 – 1914: A Waste of Money? The Economic History Review, New Series, Vol. 46, No. 2, 1993, 215 – 238.
• Peden, G.: Suez and Britain’s Decline as a World Power. The Historical Journal, Vol. 55, No. 4, 2012, 1073 – 1096.
• Satia, P.: Empire of Guns: The Violent Making of the Industrial Revolution. London 2018.
• Stewart, A.: Empire Lost: Britain, the Dominions and the Second World War. London 2008.