Bratislavský historik Ovídius Faust (1896 – 1972) patrí medzi najznámejšie postavy slovenskej historiografie, múzejníctva a archívnictva v medzivojnovom období. V Múzeu mesta Bratislavy je po ňom pomenovaná prednášková sála, po 45 rokoch od jeho smrti vyšla prepracovaná reedícia populárnej knihy Zo starých zápisníc mesta Bratislavy, ktorú Faust pôvodne vydal v roku 1933. Jeho meno je známe nielen medzi odbornou verejnosťou, ale aj v početnej komunite milovníkov histórie Bratislavy. Ako však ukazuje najnovší výskum, mnohé z toho, čo sme o ňom vedeli, je založené na sfalšovaných dokumentoch.
Na vrchole
Ambiciózny Ovídius Faust začal už krátko po vzniku Československej republiky napĺňať svoje kariérne ciele. Vytvoril Vedecké ústavy mesta Bratislavy, združujúce múzeum, archív a vedeckú knižnicu a postavil sa do ich čela. Vedecké ústavy budoval po všetkých stránkach, s cieľom vytvoriť modernú pamäťovú inštitúciu. Pre svoju víziu získal vedenie mesta, ktoré mu poskytlo značné finančné prostriedky na nákup umeleckých diel, dokumentov a kníh. Budovy starej radnice a Apponyiho paláca, kde sídli múzeum dodnes, prešli veľkou účelovou rekonštrukciou. Mestu sa za priazeň odvďačil novými expozíciami a výstavami. Renomé si budoval aj publikačnou činnosťou. Písal popularizačným štýlom pre široké publikum, najmä po slovensky a po nemecky. Súčasníci oceňovali jeho znalosti dejín mesta, Faust disponoval charizmou, darom reči, ovládal viaceré jazyky.
Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 si svoju pozíciu ešte upevnil. Bol členom mnohých odborných a vedeckých rád a komisií, napríklad komisie pre tvorbu slovenských štátnych symbolov. K funkcii prednostu vedeckých ústavov pripojil aj pozíciu vedúceho oddelenia kultúry. Na čele Bratislavy stál najskôr vládny komisár, neskôr mešťanosta, ktorým bol až do mája 1944 kňaz a politik Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Belo Kováč. Ovídius Faust sa stal jeho poradcom, patril do úzkeho kruhu najbližších ľudí, ktorými sa obklopil. Žiadna významná návšteva v meste sa bez neho nezaobišla, Faust pripravoval Kováčovi príhovory, hostí sprevádzal rozprávaním o meste a jeho dejinách. Fotografie ho zachytávajú vedľa pápežského nuncia Giuseppeho Burzia, nemeckého ríšskeho ministra hospodárstva Waltera Funka, slovenského prezidenta Jozefa Tisa a ďalších vysokopostavených politikov a diplomatov. Ovídius Faust bol prítomný aj pri návšteve prominentného nacistu, vrchného veliteľa nemeckých ozbrojených síl Wilhelma Keitela na bratislavskej radnici vo februári 1942. Bol to práve Keitel, kto podpísal kapituláciu nemeckej armády 8. mája 1945. Neskôr bol za vojnové zločiny odsúdený a popravený obesením.
Kariérny pád a vyšetrovanie
Ovídius Faust bol po prechode frontu ako úradník hlásiaci sa k nemeckej národnosti prepustený zo služieb mesta. Netrvalo dlho a spoločne s manželkou bol odvedený a internovaný v zbernom tábore pre odsun Nemcov v Petržalke. Zakrátko ho prepustili, ale vzhľadom k pozícii, ktorú zastával počas druhej svetovej vojny, sa dalo čakať, že ho neobídu ďalšie problémy. Faust bol obvinený z trestného prečinu kolaborácie. Súdil ho Okresný ľudový súd v Bratislave.
Zachované archívne dokumenty odkrývajú pozadie Faustovho pôsobenia na bratislavskom magistráte a jeho morálny kompas v kontexte nástupu totalitarizmu. Faust v skutočnosti lavíroval medzi povinnosťou reprezentovať úrad a zodpovednosťou voči ľuďom a kultúrnemu dedičstvu. Viac ako dva tucty svedkov sa vyjadrili v jeho prospech. Zhodli sa v tvrdení, že Faust nikdy neprechovával sympatie k nacizmu, naopak, veril v demokraciu a opätovné obnovenie Československa.
Faust sa odmietol podieľať na prenasledovaní židovského obyvateľstva. Židovský právnik a novinár Alexander Szana vo svojej výpovedi uviedol, že po jeho odvlečení do koncentračného tábora Bergen-Belsen, Faust zachránil rodinný majetok a pomáhal jeho manželke. Židovský kníhkupec Viliam Steiner súdu doručil list, v ktorom svedčil o tom, že ho Faust finančne podporoval. Jeho majetok, dodnes známe kníhkupectvo na Ventúrskej ulici, arizoval slovenský spisovateľ Ľudo Ondrejov. V dôsledku toho sa rodina Steinerovcov ocitla takmer bez prostriedkov.
Zachované svedectvá dokazujú, že Ovídius Faust podporoval protifašistický odboj. Zamestnanci bratislavského kultúrneho oddelenia Viliam Rovenský a Tomáš Weinreb svedčili o tom, že Faust kryl šírenie partizánskych časopisov Mor ho a Hlas ľudu a inú ich nelegálnu činnosť. V októbri 1944 za ním prišli s prosbou o radu, ako pomôcť obkľúčeným partizánom v okolí Ružomberka a Liptovského Mikuláša. Pod zámienkou prevzatia muzeálnych predmetov a archívnych dokumentov boli Faustom dvakrát vyslaní do Liptovskej Teplej. Niesli so sebou legitimácie, pre ktoré dal sám vedúci kultúrneho oddelenia vyhotoviť falošnú pečiatku Policajného riaditeľstva v Bratislave. Rovenský a Weinreb tak pod falošnou zámienkou doručili partizánom šatstvo, potraviny a najmä doklady, ktoré im umožnili uniknúť z nacistického zovretia. Ovídius Faust preukázal nemalú dávku odvahy, ak by bola záchranná akcia odhalená, nepochybne by to preňho malo vážne následky.
Vyšetrovací spis obsahuje aj svedectvo z opačnej strany názorového a postojového spektra. Ide o prepis listu úradníčky kultúrneho oddelenia Márie Pallovej, čiže Faustovej podriadenej. Tretieho mája 1940 adresovala sťažnosť priamo prezidentovi republiky Jozefovi Tisovi. Niekedy explicitne, inokedy implicitne dávala Faustovi za vinu, že na kultúrnom oddelení nepanuje „duch slovenský, ale taký česko-maďarský.“ Sťažovala sa, že kolegovia si robili posmešky z pozdravu „Na stráž“, že ju nepodržal a nevypočul ani hlavný predstaviteľ mesta Belo Kováč. Pallová bola v čase písania svojej sťažnosti „prevelená“ na okresné riaditeľstvo Hlinkovej gardy v Bratislave, chcela sa však vrátiť naspäť na svoje pôvodné miesto na kultúrnom oddelení. Obsah jej listu dobre ilustruje táto pasáž: „… chcem ďalej bojovať proti tomu neslovenskému elementu, ktorý panuje v tom oddelení…tí istí páni, ktorí sa dostali za starého režimu tak vysoko a dnes podkopávajú základy ťažko vybojovaného Slovenského štátu.“
Faust však vstúpil do politickej strany Deutsche Partei, ktorá pod vedením Franza Karmasina programovo indoktrinovala karpatských Nemcov fašistickou ideológiou. Na pretláčaní antisemitských a rasistických myšlienok sa však nepodieľal, svoje členstvo vyhodnotil ako nutné zlo. Aj keď na naliehanie zvesil a nariadil spáliť portréty Beneša a Masaryka z kancelárie na radnici, uchoval v bezpečí vzácne busty a olejomaľby. Váhou svojej autority dokázal chrániť svojich podriadených zamestnancov a zbierky, ktoré nacisti chceli odviesť z bratislavského múzea do Nemecka. Aj keď sa Ovídius Faust stretával s vysokými reprezentantmi nemeckej Tretej ríše a slovenskými ľudáckymi politikmi, vnútorne s nimi nesúhlasil. Hoci navonok sa mohlo zdať, že sa ochotne podieľal na upevňovaní totality, v skutočnosti tajne podporoval odboj a ľudí, ktorých režim zbavil ľudských práv.
Faust bol na základe vyšetrovania zbavený všetkých obvinení. Napriek veľkému množstvu pozitívnych svedectiev nebol nikdy celkom morálne rehabilitovaný. V roku 1948 mu rozhodnutím Národného výboru v Bratislave zabavili dočasné štátne občianstvo s odôvodnením, že bol exponovaným Nemcom. A hoci mu priznali „určitú činnosť smerujúcu k oslobodeniu republiky“, dekrét konštatuje, že nesplnil podmienky na zachovanie československého štátneho občianstva. Po rôznych ďalších peripetiách ohľadom zamestnania, straty majetku a hrozbe vysídlenia z Bratislavy mu v auguste 1950 úrady vrátili štátne občianstvo. V roku 1955 sa zamestnal v Krajskom múzeu v Trnave ako historik a dokumentátor. Po mnohých rokoch získal opäť stabilné zamestnanie, v ktorom našiel uplatnenie a radosť. Na rovnako vysoké kariérne pozície, aké mal pred rokom 1945, už však nikdy nedosiahol.
Príležitosť v meniacej sa dobe
Posuňme sa teraz v čase hlbšie do histórie, do obdobia prvej svetovej vojny a krátko po nej. Všetci historici (aj autor Faustovho hesla na nemeckej wikipédii) sa zhodujú v tom, že Ovídius Faust nebol, pre zlý zrak, odvedený na front. Pridelili ho však do vojenského archívu vo Viedni, vďaka čomu získal príležitosť vyštudovať históriu na filozofickej fakulte. Absolvoval aj právo v Budapešti a štátne odborné skúšky z archívnictva a knihovníctva. Vďaka tomuto odbornému „backgroundu“, talentu a vrodeným schopnostiam získal status odborníka, sprevádzaný rešpektom zo strany odborníkov i laikov. Všetci títo historici však zhodne sadli na lep Ovídiovi Faustovi, ktorý pred viac ako storočím stvoril mýtus, ktorého ústrednou postavou bol on sám.
Archivárske, priam detektívne pátranie a kritická historická analýza prameňov nám odhaľuje obraz celkom odlišný. Po maturite na dnešnom gymnáziu Grösllingova v roku 1915 pracoval Ovídius Faust na Vojenskom veliteľstve v Bratislave (vtedy Prešporku). Jeho pracovnou náplňou bola starostlivosť o registratúru, teda správne uloženie spisov po ich vybavení. Frontových bojov sa nezúčastnil, pravdepodobne skutočne pre zlý zrak, keďže už od detstva nosil okuliare. Túžil po štúdiu na univerzite, ale súhrou rôznych okolností sa mu to podarilo až v roku 1918. V septembri nastúpil na právnickú fakultu Alžbetinej univerzity v Prešporku (na Slovensku známej ako Alžbetínska univerzita).
Nasledujúce udalosti sú do dejín Bratislavy zapísané veľkými písmenami. Bývalé slobodné a korunovačné mesto Uhorska bolo pričlenené k Československej republike a získalo súčasný názov. Vedenie Alžbetinej univerzity sa k týmto zmenám postavilo negatívne, z pohľadu ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára priam nepriateľsky. Preto sa rozhodol univerzitu zavrieť. Mladý, 22-ročný Ovídius Faust, ktorý stihol absolvovať len prvý semester, stál pred zásadným rozhodnutím ako ďalej. Neovládal slovenčinu, nepochádzal z dobre situovanej rodiny, navyše sa staral o mamu, ktorá po celý život robila len príležitostné práce.
A v tomto ovzduší kolektívnej neistoty a obáv z budúcnosti vznikol mýtus o doktorovi Ovídiovi Faustovi. V júli 1919 sa zamestnal na magistráte, od prvého septembra toho istého roku začal pracovať v Archíve mesta Bratislavy. Vo svojej žiadosti o prijatie do zamestnania uviedol, že má titul doktora filozofie z univerzity vo Viedni. Originál diplomu neexistuje a overené kópie uložené v jeho osobnom spise a pozostalosti sú falošné. Ovídius Faust sa uchýlil k podvodu.
Jeho nadriadený – hlavný archivár Ferencz Kováts, dekan právnickej fakulty Alžbetinej univerzity v Prešporku na to však neprišiel. Vo svojich hodnoteniach vysoko vyzdvihoval Faustove vedomosti, schopnosti aj nasadenie. Zaslúžil sa o to, že po skúšobnom období získal trvalé pracovné miesto. Sám Kováts však nemal v československej Bratislave budúcnosť. Člen známej prešporskej rodiny bol vedcom v strednom veku, predstaviteľom „nepriateľskej“ univerzity. Celý život písal po nemecky a maďarsky, slovenský jazyk pravdepodobne vôbec, alebo aspoň dostatočne, neovládal. Jeho odchod na univerzitu v Segedíne v septembri 1921 bol logickým vyústením zásadných politických a spoločenských zmien, ktoré ho pripravili o dovtedajšie postavenie v meste.
Ovídius Faust sa chopil príležitosti. Intenzívne sa pustil do štúdia slovenského jazyka, získal si dôveru vedenia mesta aj československých vládnych predstaviteľov. Medzi nimi aj štátneho inšpektora knižníc a archívov Václava Chaloupeckého. Aby si svoj životopis ešte vylepšil, dokladoval titul JUDr. na univerzite v Budapešti, aj vyššie spomenuté odborné skúšky z archívnictva a knihovníctva. Všetky doklady sú však falošné. Faust tak nepochybne učinil s cieľom uhájiť si svoju pozíciu pred konkurenciou – doktormi so slovenskou národnosťou.
Ovídius Faust by bez sfalšovaných diplomov nikdy neurobil takú kariéru. Pozoruhodným paradoxom je, že v štatúte Magistrátu mesta Bratislavy z roku 1924 sa uvádza, že archivár musí byť absolventom univerzity, buď filozofickej, alebo právnickej fakulty. Je nutné tiež dodať, že nekvalifikovaný Ovídius Faust prijímal do archívu a múzea vôbec prvé vysokoškolsky vzdelané ženy odborníčky pôsobiace na Slovensku. Gisela Weyde, Oľga Wagnerová aj Alžbeta Güntherová-Mayerová zanechali v múzejníctve a ochrane pamiatok priekopnícke stopy.
Na záver
Ovídius Faust bol inteligentný, ambiciózny a manažérsky schopný. Kvalitné gymnaziálne štúdium mu dalo vedomostný základ, vďaka ktorému dokázal úspešne skrývať absenciu vysokoškolského vzdelania. Zvyšok dohnal cieľavedomým samoštúdiom, bol bibliofilom, zberateľom a aktívnym tvorcom lokálnej pamäte. Zanechal po sebe rozsiahlu pozostalosť, ktorá má veľkú dokumentárnu, historickú a čiastočne aj umeleckú hodnotu. Len hŕstka osobností bratislavských dejín 20. storočia mala takýto výrazný dosah a táto skutočnosť sa nemení ani po prelomových a celkom zásadných zisteniach o jeho živote. V podmienkach demokratického Slovenska celkom prevážilo hodnotenie Ovídia Fausta ako historickej odbornej autority. Tento pohľad sa však práve teraz statočne otriasa v základoch.
Život legendami opradeného archivára a historika je skutočným príbehom 20. storočia. Storočia, ktoré v našich geografických podmienkach definovali veľké politické a spoločenské zlomy, ktoré dramaticky menili spoločnosť. Obdobie diskontinuity mnohých pripravilo o majetok a postavenie, iným otváralo dvere, prinášalo možnosti pre kariérny a osobnostný rast. Ovídius Faust prijal dôležité rozhodnutie pri prvom výraznom zlome na prelome rokov 1918/1919. Druhý zlom prišiel v roku 1939, keď prijal pozíciu a rolu, ktorá ho vyniesla ešte viac do popredia. To sa stalo osudným pre jeho kariéru pri ďalšom dejinnom zlome v roku 1945.
Hovorí sa, že dejiny nedávajú zmysel, ale v skutočnosti tým len vyjadrujeme, že v nich nevidíme ponaučenie, spravodlivosť, akú by sme si priali. Ovídiovi Faustovi podvod a neetické správanie neuškodili. Naopak, svoj čin zúročil na maximum, takmer štvrťstoročie zastával posty, na ktoré nemal kvalifikáciu a tým pádom vlastne aj nárok. Jeho antifašistické postoje, činy, pri ktorých sa v časoch druhej svetovej vojny vystavoval riziku, mu však, a v tom vidím istý paradox, uznanie nepriniesli. Použijúc staré slovenské príslovie by sme mohli v tomto prípade konštatovať: za dobrotu na žobrotu.
Hľadať spravodlivosť, niekoho morálne odsúdiť či velebiť nie je mojím a verím, že ani naším spoločným cieľom. Mojím úmyslom je odvaliť balvan, ktorý nám zavadzia pri pohľade na dejiny, aby sme ich mohli lepšie pochopiť a poukázať na zložitosť ľudských osudov a ľudského rozhodovania v kontexte doby. Je pritom celkom legitímne klásť si nasledovné otázky. Ako by som sa zachoval v danom momente, v rovnakej situácii ja? Aké ťažké morálne dilemy zažívame my a naša spoločnosť dnes? Vidno v príbehu Ovídia Fausta nejaké historické paralely so súčasnosťou?
Tento článok je len krátkym predstavením aktuálnych výsledkov výskumu k osobnosti Ovídia Fausta. Komplexný pohľad ponúka nová publikácia: Ovídius Faust. Legenda alebo mýtus, ktorú zostavil autor tohto článku. Dostupné v Kúte – obchode Múzea mesta Bratislavy na Radničnej 1 v Bratislave.
Vo svojom výskume sa venuje histórii vinohradníctva a vinárstva a dejinám Bratislavy. V súčasnosti pracuje v Múzeu mesta Bratislavy ako kurátor historických zbierok a editor ročenky Bratislava. Je predsedom sekcie Archívnictva a pomocných vied historických Slovenskej historickej spoločnosti a členom Spoločnosti slovenských archivárov.