V týchto dňoch sme si pripomenuli 95. výročie založenia Československého štátu, ktorý znamenal nespochybniteľný prínos ako pre český, tak aj pre slovenský národ. Vinou ideológiami ovplyvňovanej historiografie 20. storočia sú dnes zásluhy domáceho odboja, podieľajúceho sa na vzniku nového štátu v strednej Európe, pripisované výlučne osnovateľom pražského prevratu z 28. 10. 1918. Málokto si dnes spomína na to, aký významný bol pre tento proces štátoprávny akt, ktorý deklaroval aj vôľu Slovákov vstúpiť do spoločného zväzku s Čechmi.
Postavenie Slovenska v rámci monarchie Habsburgovcov bolo na konci 19. storočia priam neúnosné. Odhliadnuc od odvekého účelného prehliadania politických, administratívnych a kultúrnych požiadaviek slovenského národa, ktoré bolo prejavom úsilia budapeštianskej vlády o pretvorenie nestabilného mnohonárodnostného Uhorska na súdržný útvar obývaný jediným – maďarským národom, centralisticky budovaný štát odsunul hornouhorské župy na perifériu hospodárskeho života. Niekdajšia najpriemyselnejšia časť krajiny bola systematicky ruinovaná zásahmi do všetkých sfér hospodárstva a zároveň orientovaním komunikačných sietí zo severu na juh, takže význam Slovenska postupne degeneroval na prostú zásobáreň surovín a lacnej pracovnej sily. V tak ťaživej atmosfére bolo, pochopiteľne, pre uvedomelých reprezentantov nielen z radov Slovákov, ale i ostatných nemaďarských národností v Uhorsku čoraz zložitejšie viesť odhodlaný národno-emancipačný zápas.
Bratské zblíženie
Na prelome storočí nadviazala časť rozkvitajúceho slovenského politického spektra úzku spoluprácu s českými vzdelancami. Platforma česko-slovenskej vzájomnosti výrazne prispela k aktivizácii slovenských národných síl v boji proti maďarizácii a súčasne posilňovala české národnopolitické záujmy v rakúskej časti ríše, orientované proti nemeckému živlu. No až prvá svetová vojna otvorila cestu k riešeniu politických problémov utláčaných národov. Vojna, ktorej vyhlásenie oslavovali nadšení nemeckí a maďarskí demonštranti v uliciach veľkomiest hrdej habsburskej ríše. Tá istá vojna, ktorá na sklonku roku 1918 spôsobila rozpad zdecimovanej ríše a z ktorej prachu povstalo viacero nástupníckych krajín. Leví podiel na presadení uznania spoločného štátu Čechov a Slovákov (ktorý bol jedným z nástupcov Rakúsko-Uhorska) dohodovými veľmocami je spravidla pripisovaný reprezentantom zahraničného odboja pod vedením profesora T. G. Masaryka. Napokon, len v exile bolo možné postupne vybudovať politicko-mocenské (Československá národná rada) a vojenské štruktúry (česko-slovenské légie) budúceho štátu.
K vzniku Československa však nemalou mierou prispel aj odboj domáci, aj keď k súčinnosti českého a slovenského odboja v zostrených podmienkach vojnového režimu dochádzalo len pozvoľne. Ten slovenský sa v prvom rade musel zmieriť so skutočnosťou, že pod maďarským jarmom nemohli byť nikdy uspokojené ani elementárne potreby vlastného národa a že prežitie slovenského národa nevyhnutne záviselo od úplného rozchodu s Uhorskom. Vzhľadom na tisíc rokov trvajúcu spoločnú históriu s Maďarmi, na geografickú a ekonomickú príslušnosť k podunajskej oblasti, ale tiež na skutočnosť, že národnostným útlakom zdeptané masy sotva prejavovali záujem o riešenie svojej ťaživej situácie (resp. sa revolučným zmenám dokonca bránili), bolo hľadanie vhodnej alternatívy mimoriadne komplikované.
S eventualitou, ktorá sa ukázala byť pre porobený národ najvýhodnejšia, teda s eventualitou pripojenia územia Slovenska k západnému susedovi, mohli slovenskí politici počítať až vtedy, keď štáty Dohody začali presadzovať ideológiu národného sebaurčenia, zakotvenú v tzv. Štrnástich bodoch prezidenta USA W. Wilsona z januára 1918. Podľa nej si mohli národy sami rozhodnúť o svojej budúcnosti a štátnosti.
Slovenská politická reprezentácia, ktorá v roku 1914 zvolila v dôsledku policajného teroru taktiku pasívnej rezistencie, sa až na výnimky z radov stúpencov česko-slovenskej spolupráce zaktivizovala až na jar 1918. Dovtedy jej členovia s rozpadom Uhorska ani nekalkulovali. Až postupom času si politický tábor, ktorý stál na pozícii národnej identity Slovákov (na rozdiel od stúpencov idey jednotného československého národa), vytýčil za hlavný cieľ odpútanie Slovenska od Uhorska, pričom jeho pričlenenie k českým krajinám chápal len ako taktický manéver na ceste k samostatnosti.
Špirála vývoja slovenského domáceho odboja tak vyvrcholila v predposledný októbrový deň roku 1918. 24. októbra uverejnili Národné noviny pozvánku na zasadnutie členov výboru Slovenskej národnej strany v Turčianskom Svätom Martine, na ktorom mala byť ustanovená Slovenská národná rada. Úlohou tejto vrcholnej politickej inštitúcie, ktorú vedenie SNS plánovalo zriadiť už v máji 1914, mala byť koordinácia politických, hospodárskych a kultúrnych aktivít Slovenska v súvislosti s jeho začlenením do československého štátu. Podmienky realizácie tohto projektu sa vo východnej časti ríše vytvorili až na konci októbra, hoci české politické strany vybudovali vlastný vrcholný orgán hnutia – Národný výbor česko-slovenský, proklamujúci verejnú požiadavku spoločného československého štátu, už v lete 1918 a samostatný československý štát vyhlásili 28. októbra 1918 v Prahe.
Pretože masové zhromaždenia boli sprísneným vojnovým režimom v Uhorsku zakázané, maďarskej vláde bolo toto podujatie, zvolané na 30. 10., prezentované ako ohlásená „výborová schôdza“ SNS. Pritom nik z prítomných, dokonca ani v priebehu samotného zhromaždenia, o pražskom prevrate vinou informačného embarga, ktoré maďarské úrady uvalili na Slovensko, nič nevedel.
Deklaračné zhromaždenie
Na prelome októbra a novembra 1918 Slováci využili jedinečnú historickú šancu, ktorá sa im naskytla. Ríšske armády na frontoch kolabovali, v Budapešti vypukla súbežne s pražským prevratom revolúcia, vedená lídrom liberálnej strany Mihálym Károlyim. Jej výsledkom bolo síce vyhlásenie úplnej nezávislosti Uhorska od Viedne, ale územná celistvosť krajiny mala ostať zachovaná. Hoci vládna elita sa takmer nezmenila, medzinárodná situácia si vynútila zrovnoprávnenie postavenia národností v štáte. Slováci tak boli vôbec prvýkrát ako národ akceptovaní aj budapeštianskymi koryfejmi, a dokonca im boli zaručené práva, o ktoré celú dobu usilovali. Tento zúfalý pokus o udržanie Slovákov v uhorskom lone bol už ale dávno prežitý. V Prahe bolo predsa o budúcnosti Slovenska rozhodnuté. Ťažisko rozhodovania o ďalšom osude sa v tomto okamihu ocitlo výhradne na bedrách slovenských politikov.
30. októbra predpoludním ožili martinské ulice nebývalým ruchom, o čo sa okrem zúčastnených reprezentantov slovenského národa postarala tiež prítomná asistenčná stotina 15. honvédskeho pluku z Levíc. K ozbrojenej zrážke však počas rokovaní nedošlo.
Zhromaždenie bolo situované v zasadacej miestnosti banky Tatra. Odštartovala ju dopoludňajšia dôverná predporada výboru SNS, na ktorej sa objavili aj zástupcovia iných politických strán. Hneď v úvode sa na podnet Ferdinanda Jurigu rozhorela debata o prijatí, resp. neprijatí verejného ohlasu k národu, ktorým sa mali stanoviť ciele a úlohy SNR. Tá viedla k predloženiu jedného z návrhov takejto deklarácie z pera Emila Stodolu, ktorý okrem košatého zoznamu dôvodov ohrozenia existencie slovenského národa v Uhorsku obsahoval tiež postulát práva na jeho sebaurčenie a výzvy členov strany k svornosti až do konečného víťazstva slovenskej veci. Podľa dobových prameňov znenie uvedenej propozície nadchlo všetkých účastníkov.
V skutočnosti sa v radoch národných buditeľov ozývali i hlasy odporu voči jej prijatiu. Jedným z oponentov bol M. Šimko, ktorý odporúčal zachovať vyčkávacie stanovisko a spoliehať sa rýdzo na pomoc zo zahraničia. Karty zamiešalo tiež vystúpenie Ivana Dérera, ktorý tlmočil odkaz českej delegácie pod vedením Karla Kramářa. Z Dérerovho obšírneho prejavu vyplývalo, že ani v čase kolapsu monarchie stále neexistovali zo strany dohodových mocností garancie pripojenia Slovenska k novému českému štátu. Vzhľadom na neistú zahraničnopolitickú situáciu tak Česi vyzývali slovenských politických reprezentantov, aby sa zatiaľ zdržali vydania jednoznačného osvedčenia za spoločný štát, ako aj nárokov na svojbytnosť, príp. samosprávu Slovákov. Pre zarytých sympatizantov manifestu bola však táto správa skôr impulzom k rozhodnému kroku. Veď maďarská a rakúska propaganda v zahraničí neustále prízvukovala lojálnosť Slovákov k trónu Karola I. Habsburského.
Nato sa pristúpilo k predstaveniu návrhu deklarácie, ktorý skoncipoval Samuel Zoch. V zápisnici zo zasadnutia je uvedené, že „farár Zoch vytýka Stodolovej deklarácii, že sa v nej uznáva naša slabosť k utvoreniu samostatného štátu. Je načase prehovoriť už raz aj k nášmu ľudu“ (Hronský/Pekník 2008, 269). Zochovo vystúpenie vzbudilo, prirodzene, nanajvýš pozitívne reakcie zúčastnených. Pretože iný koncept na porade uvedený nebol (hoci existoval ešte tretí, z iniciatívy E. Stodolu publiku zamlčaný návrh budapeštianskeho kaplána Jána Damborského, ktorý jednoznačne vyhlasoval, že Slovenská národná rada „sa pripojuje k bratskému národu českému a spolu s ním utvoruje neodvislý, samostatný československý štát“ (Hronský/Pekník 2008, 269), bol Zochov návrh deklarácie jednomyseľne prijatý, aj keď si plénum vynútilo isté štylistické úpravy. A tak už na dopoludňajšej dôvernej porade členov SNS bola prekonaná ústredná dilema slovenskej politiky, rezonujúca na sklonku svetovej vojny. Deklarácia slovenského národa mala byť s otvorenou podporou slovenských zástupcov iných politických subjektov nielen prijatá, ale súčasne sa rozhodlo aj o jej charaktere.
Historické zhromaždenie pokračovalo o 14.00 v obchodnej sieni banky Tatra. Účastníci konečne pristúpili k naplneniu programu zasadnutia, teda k ustanoveniu najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, Slovenskej národnej rady. Proces zostavenia Národnej rady sa už v zárodku ukázal byť mimoriadne náročný, pretože viacerí prítomní odmietli, resp. vyslovili výhrady voči návrhu pôvodnej dvadsaťčlennej kandidátky, požadujúc, aby táto bola rozšírená buď voľbou, alebo prostým kooptovaním ďalších členov. Tí by hájili záujmy všetkých Slovákov nielen z regionálneho, ale tiež zo stavovského hľadiska. Takéto podmienky totiž pôvodná dvadsiatka členov uvedených v návrhu kandidátky z 12. septembra 1918 nespĺňala. Plamene polemiky napokon uhasil predseda zhromaždenia M. Dula kompromisným prehlásením, že Národná rada bude pozostávať z pôvodne navrhnutých kandidátov, avšak s možnosťou menovania obmedzeného počtu ďalších členov.
Predsedom SNR sa stal Matúš Dula, tajomníkom K. A. Medvecký. Nemenej zložito prebiehalo i vytvorenie výkonného výboru SNR, pričom jeho výsledná podoba, ktorá sa ani zďaleka nestretla so všeobecným súhlasom, závisela vraj od turbulentných vojnových pomerov. Výbor zostavili tak, aby bol aspoň v neúplnom zložení schopný fungovať vo viacerých strategických miestach monarchie. Najvyšší celonárodný zastupiteľský orgán bol na svete.
Potom ako sa prerokovali aj otázky technicko-organizačného zabezpečenia Národnej rady, vrátilo sa zhromaždenie k analýze politickej situácie. Ústredným motívom danej problematiky bola demonštrácia jednoty všetkých slovenských politických strán a smerov, čoho jednoznačným dôkazom malo byť oficiálne prijatie Deklarácie slovenského národa.
Použitá literatúra
Deák, L.: Miesto Slovenska v Československom štáte v rokoch 1918 – 1938 z medzinárodného hľadiska. In: M. Zemko (ed.): Slovensko v Československu. Bratislava 2004, 15 – 20.
Grečo, M.: Martinská deklarácia. Bratislava 1946.
Hronský, M./Pekník, M.: Martinská deklarácia. Cesta slovenskej politiky k vzniku Československa. Martin 2008.
Hronský, M.: Slovensko pri zrode Československa. Bratislava 1987.
Chaloupecký, V.: Martinská deklarace a její politické osudy. Praha 1928.
Kárník, Z.: Malé dějiny československé (1867 – 1939). Praha 2008.
Kováč, D.: Muži deklarácie. Martin 1991.
Krajčovičová, N.: Začleňovanie Slovenska do Československej republiky (1918 – 1920). In: M. Zemko (ed.): Slovensko v Československu. Bratislava 2004, 57 – 63.
Deklarácia slovenského národa.
Národné noviny 1918.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Historik a novinár, absolvent odboru história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho odborným zameraním sú hospodárske a politické dejiny 1. Československej republiky, so zreteľom na slovenské autonomistické hnutie.