Stredoveký hrad nad Starou Ľubovňou mal po stáročia významnú úlohu v uhorských aj poľských dejinách. Vďaka svojej polohe bol miestom politických rokovaní medzi týmito krajinami a hostil kráľovské návštevy. V neskoršom období slúžil aj ako úschovňa poľských korunovačných klenotov. Za akých okolností bol Ľubovniansky hrad v stredoveku navštevovaný kráľmi oboch krajín?
Severná hranica Uhorska sa ustaľovala len pozvoľne, de facto až v prvej dekáde 14. storočia, a aj tak naďalej platilo, že nešlo o hranicu v súčasnom zmysle slova. Skôr ju možno opísať ako istý pás územia, kde sa stretávali záujmy dvoch panovníkov. A práve pre možnosť uplatňovať autoritu a chrániť danú oblasť bolo nevyhnutné budovať hrady. Jedným z takýchto hradov bol aj hrad Stará Ľubovňa. Prvá písomná zmienka o jeho existencii pochádza z roku 1311. Vernosť tohto datovania potvrdzujú aj nasledujúce tri roky, z ktorých pochádzajú záznamy, ktoré hrad priamo spomínajú. V prvej listine, kde je hrad menovite uvedený, sa uvádza, že magnátska rodina Omodejovcov sa zaviazala odovzdať pohraničný Ľubovniansky hrad do kráľovských rúk, spolu s ďalšími majetkami.
Narastanie na význame
Od roku 1312 bol hrad kráľovským majetkom, keďže ho obsadila vojenská jednotka chrániaca záujmy kráľa Karola I. Róberta z Anjou. Preto na ňom od uvedeného roku sídlili kráľovskí kasteláni, ktorých do tejto funkcie poveroval samotný kráľ. Kráľovskí kasteláni spravovali hrad a hradné majetky (panstvo) pre kráľa, riadili hospodárstvo, udržiavali hrad v chode, vykonávali spravodlivosť a mali na starosti zabezpečenie hradu a jeho zásoby. Z tohto roku pochádza aj písomný záznam, ktorý kastelána priamo spomína, avšak bez mena (castellanus de Lublow). Prvé meno hradného kastelána sa objavuje v nasledujúcom roku, teda 1313, a bol ním kráľovský rytier Tomáš Sečiansky (Szeczényi). Kastelán bol zároveň aj šoltýsom mesta Stará Ľubovňa (Thomas, castellanus de Lyblow et scultetus de eadem…). Sečiansky ako hradný kastelán na hrade dlho nepôsobil, pretože mu panovník udelil inú úlohu. Preto v rovnakom roku z Ľubovnianskeho hradu odišiel. Meno ďalšieho hradného kastelána pochádza zo zakladacej listiny obce Chmeľnica (Hopgarte) z roku 1315, bol ním komes Mikuláš (dominus comes Nicolaus et haeres de Lublow…). Kastelán Mikuláš bol synom Danuša zo Žehry a vieme, že patril k popredným osobnostiam Spiša, keďže ho listina priamo titulovala ako komesa. Pred získaním funkcie kráľovského kastelána pôsobil ako podžupan a tiež ako kastelán Spišského hradu.
Hrad nad Starou Ľubovňou zostal v rukách kráľovských kastelánov do roku 1323, kedy ho panovník daroval Filipovi Drugethovi. Hrad sa tak dostal do rúk šľachty a jeho úlohou bolo chrániť tridsiatkovú pohraničnú stanicu, v ktorej sa vyberalo pohraničné mýto. Počas správy hradu Drugethovcami na ňom bývali kasteláni. Z tohto obdobia poznáme mená kastelánov Petra a Mikuláša, synov Šimona zo Sieny. Je zaujímavé, že títo kasteláni boli zároveň aj kastelánmi Spišského hradu. Po smrti Viliama Drugetha sa hrad opäť dostal do kráľovských rúk a starostlivosť oň bola zverená kráľovským kastelánom.
V posledných dekádach 14. storočia hrad nad Starou Ľubovňou nadobúdal na význame, keďže sa nachádzal v pohraničnom území. Už v roku 1384 sa na hrade uskutočnilo významné stretnutie. Hrad navštívil brandenburský markgróf Žigmund Luxemburský a zástupcovia významnej poľskej šľachty, aby riešili otázku ťaženia Žigmunda Luxemburského na územie Poľska. Žigmund chcel získať poľskú korunu, čo sa mu nepodarilo. Od roku 1387 sa stal Žigmund Luxemburský uhorským kráľom. V tomto období hrad často hostil členov uhorskej kráľovskej rodiny. V lete roku 1392 sa na hrade v Ľubovni zdržiavala kráľovná Mária a v roku 1396 jej manžel, kráľ Žigmund. Pre vládu Žigmunda Luxemburského bolo príznačné časté darovanie rozsiahlych území do zálohu. V dôsledku častého zálohovania celých území sa takýmto spôsobom hrad nad Ľubovňou opäť dostal do šľachtických rúk. V roku 1399 sa hrad stal majetkom šľachtica Mikuláša Ľubovnianskeho – Horvátha. Hrad v jeho držbe nezostal dlho, pretože sa v roku 1403 zapojil do povstania uhorských šľachticov proti kráľovi. Hrad bol Mikulášovi odňatý a vrátený do rúk kráľovskej kancelárie. Od roku 1408 hrad získal do vlastníctva Imrich z Perína, ktorý bol osobným kancelárom Žigmunda Luxemburského. Imrich z Perína vlastnil rozsiahle hradné panstvo s mestami Stará Ľubovňa a Podolínec. Práve v meste Podolínec sa Imrich v roku 1410 zaslúžil o vybudovanie mestského hradu pri západnej bráne mesta.
Stará Ľubovňa v poľských rukách
Vývoj politických udalostí v Dalmácii ovplyvnil jedno z najvýznamnejších stretnutí, ktoré sa na hrade odohrali. Stret záujmov politiky Žigmunda Luxemburského a Benátok sa natoľko skomplikoval, že hrozil vojenský konflikt. Na vojenský stret s benátskou armádou potreboval Žigmund značný obnos peňazí. Požiadal poľského kráľa Vladislava II. Jagelovského o pomoc. Za miesto rokovania uhorského a poľského panovníka zvolil Žigmund v roku 1412 práve hrad v Starej Ľubovni. Pri tomto významnom stretnutí sa obaja panovníci dohodli na uzavretí mieru medzi svojimi krajinami. Uzavretie mierovej dohody vyhovovalo Žigmundovej politike, keďže vedenie vojny bolo nákladnou záležitosťou. Keďže Žigmund potreboval značný finančný obnos, rokoval s poľským panovníkom o výške pôžičky a rozsahu darov. Panovníci sa teda dohodli, že Vladislav II. Jagelovský požičia 37 000 kôp českých grošov na vedenie Žigmundovej vojny s Benátkami a Žigmund dá do zálohu poľskému kráľovi územie Spiša do času vyplatenia všetkých peňazí. Išlo o akési ručenie, že kráľ Žigmund požičané peniaze vráti. Listina o zálohu bola spísaná na jeseň roku 1412 v Záhrebe a spomína sa v nej, že do zálohu Spiša patrili dva hrady v Starej Ľubovni a Podolínci, jedenásť okolitých usadlostí, mestá Stará Ľubovňa, Podolínec, Hniezdne a tiež ďalších 13 miest: Spišská Belá, Ľubica, Ruskinovce, Tvarožná, Vrbov, Matejovce, Spišská Sobota, Veľká, Poprad, Stráže, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy a Spišská Nová Ves.
Spišský záloh, ktorý sa začal dobyvačnou politikou Žigmunda Luxemburského, mal byť krátkodobou záležitosťou. Uhorská strana sa požičanú sumu snažila viackrát vrátiť, ale ukončenie zálohovanej časti územia nastalo až o 360 rokov neskôr. Počas trvania Spišského zálohu mali vyššie uvedené spišské mestečká možnosť ekonomického a spoločenského rastu, keďže využívali privilégiá uhorských aj poľských panovníkov. Správa celého územia, ktoré spísaním Žigmundovej zálohovanej listiny pripadlo Poľskému kráľovstvu, bola zverená do rúk starostov. Od roku 1413 bolo územie riadené jedným starostom a dvomi kastelánmi, jedným z hradu nad Ľubovňou a druhým z hradu v Podolínci. Kasteláni sídlili na uvedených hradoch a spravovali aj dve hradné panstvá – ľubovnianske a podolínske.
V roku 1419 na hrad v Starej Ľubovni opäť pricestoval poľský kráľ Vladislav II. Jagelovský, ktorý sa mal na hrade opäť stretnúť so Žigmundom Luxemburským. Kráľ Žigmund na toto stretnutie neprišiel. Z polovice 15. storočia poznáme meno jedného z najvýznamnejších starostov zálohovaného územia, Zawiszu Czarneho z Garbowa. Zawisza bol rytierom, diplomatom a tiež priateľom kráľa Žigmunda.
Poľská strana v prvej polovici 15. storočia využívala záloh na presadzovanie vlastných politických a jazykových záujmov, čo neskôr vyvrcholilo zápasom o český trón medzi uhorským a poľským kráľom (1438 – 1439). V čase spomínaných nepokojov sa stal hrad nad Starou Ľubovňou opäť miestom rokovaní poľských a uhorských vyslancov. Na hrade sa delegáti dokázali dohodnúť a uzavreli prímerie. V súvislosti s uzavretím prímeria na hrade v Ľubovni sa poľský kráľ Vladislav III. zaviazal, že ak sa stane uhorským kráľom, záloh spišských miest zruší bez vyplatenia dlžnej sumy. Vladislav sa stal uhorským kráľom, ale záloh nebol zrušený. V čase neskorého stredoveku boli starostami sídliacimi na hrade v Ľubovni členovia poľskej šľachtickej rodiny Kmitovcov. V roku 1494 zavítal na Ľubovniansky hrad poľský kráľ Ján Albert, ktorý sa tam zastavil cestou z Levoče. Ľubovniansky hrad bol v správe šľachtickej rodiny Kmitovcov do konca stredoveku. Poznáme mená posledných stredovekých starostov hradu Ľubovňa: Peter II. Kmita a Peter III. Kmita.
V súvislosti s politickým významom hradu nad Starou Ľubovňou je vhodné spomenúť, že v roku 1655 boli na hrade uložené poľské korunovačné klenoty. Zámer ich uloženia práve na tomto hrade tkvel v tom, že mali byť chránené pred postupujúcou švédskou armádou, ktorá v uvedenom roku pustošila Poľsko. Dokonca v roku 1656 navštívil hrad aj vtedajší poľský kráľ Ján II. Kazimír Vasa. A tiež v roku 1683 sa na hrade zastavil poľský kráľ Ján III. Sobieski, ktorý sa vracal z víťazstva od Viedne.
Existencia Spišského zálohu trvala až do prvého delenia Poľsko-litovskej únie, teda do roku 1772. Listina zálohu, ktorej predchádzalo významné stretnutie dvoch panovníkov na Ľubovnianskom hrade, znamenala začiatok nového dejinného vývoja, tzv. zálohovaného územia, ktoré sa do Uhorska vrátilo až v 18. storočí.
Architektúra hradu
Pôvodný kamenný hrad bol vybudovaný na najvyššom bode vrchu, kde na jeho južnej strane postavili kruhovú vežu donjon. Z východnej strany sa na vežu napájal gotický palác s podpivničenými priestormi, obytnými a reprezentačnými miestnosťami. Medzi významné miestnosti hradu patrila aj veľká tanečná sála, v ktorej sa pravdepodobne stretli Žigmund Luxemburský a Vladislav II. Jagelovský.
Východná strana hradného vrchu bola chránená skalným zrázom, kde vo vrcholnom stredoveku postavili kamennú budovu hradnej kuchyne. Na jej južnú stenu nadväzovala gotická obvodová hradba so štrbinovými strieľňami, ktorá sledovala celý južný obvod hradného vrchu až k budove druhej hradnej brány. Vstup do hradu zabezpečovala prvá brána s padacím mostom a vrcholnogotickým vstupným portálom. Priestor medzi prvou a druhou bránou bol po stranách chránený kamennou hradbou a vstup do druhej brány bol zabezpečený šijovou priekopou a druhým padacím mostom. Severná hradba sa tiahla po okraji hradného vrchu až k severnej stene hradnej kuchyne.
Architektúra hradu sa vyvíjala aj v neskorom stredoveku. Pravdepodobne za starostu Petra II. Kmitu, okolo roku 1502, boli k hlavnej hradnej veži sekundárne pristavané tri oporné gotické stupňovité piliere, aby sa nenarušila jej stabilita. Dolný hrad, vybudovaný na nižšej južnej terase, uzatvárala palisádová hradba postavená na obrannom vale. Do tejto hradby boli začlenené tri gotické kamenné bašty a tretia vstupná brána. Ďalšie architektonické rozšírenia hradu sa v stredoveku už nerealizovali. Značná prestavba hradnej architektúry sa uskutočnila až v renesancii, keď koncom 16. storočia vyhorel veľký gotický palác, avšak s menšou prestavbou hradu sa začalo ešte pred požiarom.
Strategická poloha hradu na pohraničí a jeho význam pre politické vzťahy medzi Uhorskom a Poľskom vytvorili z hradu nad Starou Ľubovňou dôležité miesto pre stretnutia a rokovania panovníkov. Svojou históriou tak hrad predstavuje významné miesto, kde sa odohrali dôležité medzníky stredovekých dejín Uhorska a Poľska a zároveň vypovedá o vzájomných vzťahoch týchto dvoch stredoeurópskych kráľovstiev.
Použitá literatúra:
- LAINCZ,E., MARCINOVÁ, F., 2020. Libenow, Liblaw, Lubowla, Alt Lublau, Ólubló. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum. s. 580. ISBN: 978-80-89860-16-6.
- MIKULÍK, D., M. PAVELČÍKOVÁ, M. ŠTEVÍK, 2014. Šľachtické rody na hrade Ľubovňa. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske Múzeum. ISBN: 978-80-971032-2-4.
- PLAČEK, M., M. BÓNA, 2007. Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart. ISBN: 978-80-8085-287-0.
- ŠTEVÍK, M., 2008. Ľubovniansky hrad architektúra hradu (2. časť). In: PAVELČÁKOVÁ, M., – M. ŠTEVÍK, Hrad a skanzen v Starej Ľubovni. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum. s. 14-22. ISBN: 978-80-970021-1-4.
- ŠTEVÍK, M., 2006. Ľubovniansky hrad. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum. s. 59. ISBN:
- 80-968783-9-5
- ŠTEVÍK, M., 2012. Zakladacia listina Litmanovej v kontexte donácií pozemkových majetkov. In: Spišský vlastivedný zborník, č. 6., roč. 6. s. 82-91. ISBN: 978-80-85173-07-9.
- SLIVKA, M., A. VALLAŠEK, 1991. Hrady a Hrádky na východnom Slovensku. Košice: Východoslovenské tlačiarne. ISBN: 80-85174-42-1.
- RÁBIK.V., LABANC. P., TIBENSKÝ. M., 2013. Slovenské stredoveké dejiny II. Trnava: Filozofická fakulta. s. 63. ISBN: 9978-80-8082-600-0.
Obrazová príloha: archív autora, Wikimedia Commons
Vyštudoval odbor história a germanistika na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Absolvoval tiež študijný pobyt na zahraničných univerzitách – Universität Bayreuth a Universität Wien. Zaoberá sa profánnymi dejinami stredoveku so zreteľom na kastelológiu. Vo svojom výskume hľadá genius loci menej známych lokalít z pohľadu histórie a ich architektúry. Je autorom knihy Zabudnuté hrady a viacerých článkov o zaniknutých hradných lokalitách. Spolupracoval ako odborník pri tvorbe nových didaktických pomôcok (učebníc) pre vyučovanie dejepisu na základných školách. V minulosti pracoval ako lektor na hrade v Starej Ľubovni.