Hrady sú neodmysliteľnou súčasťou našej histórie a kultúry. Vďaka nim si môžeme lepšie predstaviť život v stredoveku a pochopiť, akú úlohu zohrávali v živote našich predkov. Tieto historické stavby, ktoré dnes často obdivujeme ako turistické atrakcie, zohrávali v stredoveku oveľa dôležitejšiu úlohu, než len tú obrannú. Aký bol skutočný význam hradov?
Hrady ako panské sídla a centrá moci
V dôsledku mnohých archeologických a historických výskumov dnes vieme, že predchodcami hradov na našom území boli hradiská a opevnené dvorce. Tie sa stavali v 8. až 9. storočí, v čase existencie Veľkej Moravy. Budovali sa predovšetkým drevené pevnosti, ktorých štruktúra bola, v porovnaní s neskoršími kamennými hradmi, jednoduchá. Vo vnútri hradiska sa nachádzali hospodárske budovy, ubytovacie drevené stavby a tiež stavby zabezpečujúce obranyschopnosť hradiska (drevené veže a brány). Celá stavba bola opevnená drevozemným valom a priekopou a celé lokality sa často rozprestierali na väčšej rozlohe.
V priebehu 12. storočia došlo k postupnej zmene a hradiská vystriedali kamenné fortifikácie – hrady. Miesta, kde kedysi stáli hradiská, často ponúkali dostatok priestoru a vhodné terénne podmienky pre vybudovanie pevných kamenných stavieb. Preto bolo viacero hradov budovaných na miestach pôvodných hradísk (napr. Spišský hrad alebo Šarišský hrad).
Za azda prvotné kamenné stavby na území Horného Uhorska môžeme považovať už spomenutý Spišský hrad a tiež hrádok v Medziankach, ležiaci na východnom Slovensku. V tomto období sa budovalo viacero kamenných stavieb, spočiatku určených na obranu územia. Mnoho týchto lokalít sa, žiaľ, do súčasnosti nedochovalo alebo boli v priebehu svojho vývoja značne upravené a prebudované.
Nový trend výstavby bol orientovaný na využívanie kameňa dostupného v prírode. Postupne sa začalo s výstavbou kamenných pevností, ktoré mali za cieľ lepšie odolať nepriateľovi. Nariadenie kráľa Bela IV. stavať kamenné pevnosti prišlo po nečakanom odchode Tatárov z Uhorska. Práve tu môžeme hľadať počiatky kamenných hradov na území súčasného Slovenska. Na základe historických výskumov dnes vieme, že medzi najstaršie kamenné hrady na našom území patria: Bratislavský hrad, Nitriansky hrad, Trenčiansky hrad, Starý Tekov a Zemplín. Tie sa v stredovekom Uhorsku stali centrami komitátov.
Okrem strážnych a pohraničných kamenných hradov z čias vrcholného stredoveku nájdeme aj hrady bohatej šľachty a významných cirkevných hodnostárov, akými boli arcibiskupi a biskupi. Takéto hrady zohrávali aj reprezentatívnu úlohu. Ako príklad môžeme uviesť hrad ostrihomského arcibiskupa v Ostrihome alebo kráľovský hrad na Vyšehrade, prípadne sídlo palatína Matúša Čáka Trenčianskeho, teda hrad nad Trenčínom.
V stredoveku bolo vlastníctvo hradu znakom značnej politickej a spoločenskej prestíže a len máloktorý šľachtic si takéto sídlo mohol dovoliť.
Na výstavbu kamenného hradu musel dať súhlas panovník. V stredovekom Uhorsku dochádzalo aj k budovaniu nelegálnych opevnení a hrádkov. Kráľ Ondrej III. sa proti výstavbe takýchto hradov postavil v roku 1298 vydaním nariadenia, ktoré zakazovalo výstavbu hradov bez predošlého súhlasu panovníka a nariaďovalo zbúranie tých, ktoré už boli postavené. Z nariadenia poznáme aj trest pre šľachticov, ktorí nechceli nariadenie rešpektovať – bola ním okamžitá exkomunikácia.
Výstavba kamenného hradu bola značne časovo aj dispozične náročná. Jej výsledkom bol komplexný celok s centrálnou vežou, obvodovými hradbami a hospodárskym dvorom, ktorý zaisťoval fungovanie hradu. Keďže hrady sa stavali rôzne, aj ich areály boli rôznorodé. Spočiatku sa ako kamenné hrady budovali len komitátne, ktoré spravovali istý historický región (napr. Spišský hrad, Šarišský hrad, Zemplín alebo Pustý hrad nad Zvolenom). Takýto hrad plnil dôležitú vojenskú a mocenskú funkciu. Slúžil ako obranný bod a zároveň bol sídlom župana, ktorý spravoval okolie, dohliadal na dodržiavanie práva a na spravovanom území zastupoval kráľovskú moc.
Neskôr, v polovici 13. storočia, sa začínajú objavovať aj súkromné šľachtické hrady (napr. hrad na Michalovom vrchu – sídlo vetvy Huntovcov-Poznanovcov). Od polovice 13. storočia sa začínajú objavovať aj zložitejšie stavebné dispozície hradov, ktoré pozostávali aj z obranných veží a viacerých palácov.
Význam hradu v stredovekom Uhorsku dokazuje aj Tripartitum z roku 1514 od Štefana Werböczyho. Podľa neho finančná hodnota hradu vtedy dosahovala 100 hrivien, čo je v porovnaní s hodnotou kúrie nižšej šľachty v usadlosti, ktorá predstavovala len jednu hrivnu, značný rozdiel.
Šľachtické hrady plnili taktiež funkciu správneho centra, z ktorého sa riadili rozsiahle majetky. Okrem obrannej funkcie, ktorá bola prvoradá, hrad slúžil aj ako obytné sídlo a miesto výkonu súdnej moci. Šľachtic, ktorý na hrade žil so svojou rodinou a dvorom, tak spravoval svoje panstvo a zároveň vykonával súdnu právomoc.
Výstavba hradov v Uhorsku nebola ponechaná náhode. Každý hrad bol postavený s konkrétnym zámerom a plnil dôležitú funkciu v rámci obranného systému krajiny.
Delenie hradov
V rámci doterajšieho výskumu je dôležité zdôrazniť, že hrady sa od seba líšili a vytvárali tak rozmanité typy. Súčasná kastelológia delí hrady do niekoľkých skupín. Prvou skupinou sú hrady delené podľa majetku, druhou skupinou sú hrady delené podľa lokality, ktorú spravovali, prípadne chránili, treťou skupinou sú hrady delené podľa materiálu, z ktorého boli postavené a štvrtou skupinou sú hrady delené podľa ich funkcie.
Podľa delenia na základe vlastníctva poznáme hrady s jedným alebo viacerými majiteľmi. Boli to hrady kráľovské a hrady šľachtické. Kráľovské hrady vlastnil kráľ, ale hrad spravovali kráľovskí kasteláni (správcovia majetku). Práve pri šľachtických hradoch sa často stretávame s deľbou hradu medzi viacerých šľachticov, prípadne s jeho predajom. So šľachtickým hradom alebo rodovým hradom sa stretávame aj v časoch vrcholného stredoveku. Hrad sa stal sídlom vznešeného rodu, ktorý na ňom istý čas prebýval (napr. hrad Uhrovec – sídlo rodu Zayovcov, alebo Trenčianky hrad – rodové sídlo Matúša Čáka).
Pri tejto skupine hradov je potrebné spomenúť aj hrady, ktoré boli súčasťou zálohovej držby (napr. Ľubovniansky hrad). Do skupiny hradov delených podľa majetku patrili aj hrady v rukách cirkevných hodnostárov, napríklad biskupské hrady (Nitriansky hrad, Ostrihomský hrad či hrad Breznica), alebo hrady, ktoré slúžili na obranu kláštorov (napr. hrad nad Jasovom). V čase rozkvetu meštianstva sa predovšetkým v banských mestách objavujú stavby mestských hradov, ktoré boli súčasťou majetku mesta. Zaujímavosťou ich architektúry je dispozícia centrálneho chrámu v stredovej časti hradu (napr. mestský hrad v Kremnici, mestský hrad v Banskej Štiavnici, prípadne hrad v Banskej Bystrici).
Do skupiny hradov delených podľa miesta radíme: skalné hrady, výšinné hrady, nížinné hrady – vodné hrady. Skalné hrady týčiace sa na strmých skalách pôsobili majestátne a nedobytne. Na území súčasného Slovenska ide o hrady: Súľov, Vršatec a hrad Hričov. Za výšinné hrady považujeme tie, ktoré boli vybudované na jednej alebo viacerých terénnych vyvýšeninách, ktoré môžu prechádzať aj do skalného zrázu. Väčšia časť hradov na území súčasného Slovenska patrí k výšinným hradom. Preto uvedieme len niekoľko príkladov: hrad Strečno, Starhrad, Ostrý Kameň, Modrý Kameň, Ľubovniansky hrad, Kapušiansky hrad, Šarišský hrad, Nový hrad alebo hrad Zborov. Treťou skupinou sú hrady nížinné, prípadne vodné hrady. Tie boli vybudované na nížine, s cieľom zabezpečiť dobrú obranyschopnosť pomocou vodnej priekopy, prípadne vodného toku. Takýto typ vodného hradu sa nachádzal v Štítniku, v Trebišove (hrad Parič) alebo v Partizánskom. Viacero vodných hradov bolo v čase novoveku prebudovaných na vodné kamenné pevnosti s cieľom odolať útokom Osmanom.
Ďalšou skupinou delenia hradov sú hrady podľa materiálu, z ktorých boli vybudované. Najzastúpenejšou skupinou sú kamenné hrady. Teda stavby vybudované z lomového alebo dostupného kameňa. V časoch stredoveku sa hrady nižšej šľachty budovali často z dreveného materiálu. Príkladom sú hrady rodu Havran nad Liptovskou Marou alebo hrádok nad Brestovom na východnom Slovensku. Najmenej zastúpenou skupinou hradov delených podľa materiálu sú tehlové hrady. V Uhorsku išlo o ojedinelý typ hradu, budovaný často na nížine, kde nebol dostatočný zdroj kameňa. Na území súčasného Slovenska môžeme takýto hrad nájsť v Trebišove a jeho pozostatky sú viditeľné aj v súčasnosti. Aj tento hrad bol chránený vodnou priekopou.
Štvrtou skupinou sú hrady podľa funkcie. Do tejto skupiny patria centrálne hrady – vnútrozemské, pohraničné, colné, prípadne mýtne, refugiálne, lovecké, okupačné a kolonizačné hrady. Úlohou centrálneho hradu bola správa zverených panstiev. V začiatkoch budovania hradov mohol túto úlohu plniť aj komitátny hrad. Pohraničným hradom sa rozumela kamenná fortifikácia, ktorá mala za úlohu chrániť hranice, prípadne hraničné obchodné cesty. Príkladmi pohraničných hradov sú: hrad Plaveč, Ľubovniansky hrad, hrad Zborov alebo hrad Niedzica. Veľmi blízkym typom bol colný alebo mýtny hrad. Tieto lokality kontrolovali často cestu, rieku, mosty, kde sa nachádzali komunikačné body. Ak išlo o mýtny hrad, poplatok za tovar sa nevyberal priamo na hrade, ale pod hradom, v blízkosti cesty. Príkladom mýtneho hradu bolo opevnené miesto Plaveč pri Starej Ľubovni.
Refugiálne hrady predstavovali rozsiahlejšie komplexy narýchlo vybudovaných drevozemných opevnení, ktoré slúžili ako útočisko pre väčšie množstvo obyvateľstva v prípade nebezpečenstva. Takýmto typom miesta bol Marcelov hrad nad Hrabušicami.
Funkcia loveckého hradu spočívala v zabezpečení ubytovania vyššej aristokracie, prípadne samotného panovníka na čas, ktorý venovali poľovačkám. Tieto stavby s vlastným opevnením a hospodárskym zázemím sa nachádzali v tesnej blízkosti hustých lesných porastov. Takýmito hradmi boli súčasný zámok vo Zvolene, dolný hrad Pustého hradu a hrad vo Vígľaši. Kolonizačným hradom sa rozumela stavba umiestnená na istej vyvýšenine s cieľom dohliadať na postup kolonizácie v rámci konkrétneho územia. Takýto typ hradu spravoval kolonizačné panstvo, ktoré bolo oveľa väčšie než bežné šľachtické panstvo. Za takýto typ hradu môžeme považovať hrad Muráň.
Poslednou podkategóriou je druh okupačného hradu. Rozumie sa ním vybudovanie hradu na území nepriateľa s cieľom znepríjemňovať život obyvateľstvu v jeho okolí. Na území súčasného Slovenska takýchto typov hradov nie je veľa, ale za príklad uvádzame nedokončený hrad nad Košicami v oblasti Hradová. Stavba tohto hradu sa začala v prvej tretine 14. storočia, keď silná šľachtická rodina Abovcov mala značné konfliktné vzťahy s mestom Košice. Aj keď sa pri tomto type hradu počítalo s dostatočnou obytnou plochou pre početnú posádku, tento hrad nebol nikdy dokončený a lokalita zostala opustená.
Použitá literatúra
- HULÍNEK, D., 2014. Formovanie hradísk Morava a Nitriansko pred vznikom Veľkej Moravy. In: Historická revue, Roč. 25, č. 12, s. 16-22. ISSN: 1335-6550.
- MIKULÍK, D., M. PAVELČÍKOVÁ, M. ŠTEVÍK, 2014. Šľachtické rody na hrade Ľubovňa. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske Múzeum. ISBN: 978-80-971032-2-4.
- MORVAYOVÁ, S., 2014. Život na stredovekých hradoch. In: Historická revue, roč. XXV, č.5 , s. 6-9. ISSN: 1335-6550.
- PLAČEK, M., M. BÓNA, 2007. Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart. ISBN: 978-80-8085-287-0.
- RÁBIK, V., 2003. Marcelov hrad na Spiši a okolnosti jeho držby v stredoveku. In: GLADKIEWICZ, R., M. HOMZA, Stav bádania o dejinách Spiša. Levoča: Kláštorisko. s. 307- 325. ISBN: 80-7114-457-6.
- SLIVKA, M., A. VALLAŠEK, 1991. Hrady a Hrádky na východnom Slovensku. Košice: Východoslovenské tlačiarne. ISBN: 80-85174-42-1.
- ŠTEVÍK, M., 2008. Ľubovniansky hrad architektúra hradu (2. časť). In: PAVELČÁKOVÁ, M., – M. ŠTEVÍK, Hrad a skanzen v Starej Ľubovni. Stará Ľubovňa: Ľubovnianske múzeum. s. 14-22. ISBN: 978-80-970021-1-4.
- MALINIAK. P., 2021 úvod do štúdia dejín stredovekých hradov. Banská Bystrica: Belianum. s. 94. ISBN: 978-80-557-1871-2.
- HUDÁČEK, Pavol: Civitas, urbs, grad, castellum a castrum v stredovekých prameňoch. In: DVOŘÁKOVÁ, Daniela a kol.: Stredoveké hrady na Slovensku. Život, kultúra, spoločnosť. Bratislava : Veda, 2017, s. 63-98.
- GRANČAY. T., Zabudnuté hrady. 2022. Vydavateľstvo Dajama: Krupina. s.160, ISBN 978-80-8136-144-9.
- PIPER, Otto: Burgenkunde. Bauwesen und Geschichte der Burgen innerhalb des deutschen Sprachgebietes. Hamburg : Severus Verlag, 2014. 755 s.
Obrazová príloha: Wikimedia Commons, archív autora
Vyštudoval odbor história a germanistika na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Absolvoval tiež študijný pobyt na zahraničných univerzitách – Universität Bayreuth a Universität Wien. Zaoberá sa profánnymi dejinami stredoveku so zreteľom na kastelológiu. Vo svojom výskume hľadá genius loci menej známych lokalít z pohľadu histórie a ich architektúry. Je autorom knihy Zabudnuté hrady a viacerých článkov o zaniknutých hradných lokalitách. Spolupracoval ako odborník pri tvorbe nových didaktických pomôcok (učebníc) pre vyučovanie dejepisu na základných školách. V minulosti pracoval ako lektor na hrade v Starej Ľubovni.