Kniha Michaely Lenčéšovej Ľudácky mozog vysvetľuje, ako sa v 30. a 40. rokoch menili hranice medzi katolicizmom a fašizmom a ako ich pomáhal pretvárať Štefan Polakovič. Odhaľuje mechanizmy ideologickej adaptácie, bez ktorých by ľudácky režim nedokázal fungovať, a ukazuje, že ideológie nevznikajú vo vzduchoprázdne, ale v hlavách ľudí, ktorí ich tvoria, prispôsobujú a pretavujú do praxe.
Ľudácky mozog patrí medzi tie vzácne práce slovenskej historiografie, ktoré nielen dopĺňajú biele miesta v poznaní, ale zároveň posúvajú celé pole výskumu o krok ďalej. Text vychádza z autorkinej dizertačnej práce obhájenej v roku 2023 a kombinuje precíznu prácu s prameňmi, citlivosť pri interpretácii a analytickú prísnosť. Ponúka nám nový pohľad na konkrétneho aktéra ľudáckeho režimu, Štefana Polakoviča, a zároveň ponúka presnejší obraz o dynamike slovenského politického katolicizmu v 30. a 40. rokoch 20. storočia a o jeho úlohe v procese fašizácie Slovenska. Nie je to teda len monografia o jednom mužovi a ani klasický životopis. Je to viacvrstvová štúdia o ideologických experimentoch, katolíckom modernizme, hybridizácii fašizmu a o tom, ako dokázal katolícky intelektuálny diskurz absorbovať, upraviť a legitimizovať prvky totalitných ideológií.
Lenčéšová pritom neskĺzava ani do moralizovania, ani do lacného odsúdenia – hoci by jej to pri téme ľudáckeho režimu asi nikto nevyčítal. Namiesto toho sa sústreďuje na rekonštrukciu pojmov, konceptov a argumentačných postupov, ktoré Polakovič používal pri vytváraní slovenskej verzie kresťanského totalitarizmu a národného socializmu. Práve táto interpretatívna rovina robí Ľudácky mozog mimoriadne hodnotným príspevkom: autorka nerozpráva príbeh iba o tom, čo Polakovič robil, ale aj prečo to robil, odkiaľ čerpal inšpiráciu a aké myšlienkové nástroje mu umožňovali priblížiť sa k fašizmu bez toho, aby sa musel explicitne vzdať svojej katolíckej identity.
Medzi Rímom, Nitrou a Hlinkovou gardou
Prvá kapitola, venovaná Polakovičovým koreňom, predstavuje základ, bez ktorého by čitateľ ťažko pochopil jeho neskoršie ideologické smerovanie. Autorka sleduje jeho cestu z Chtelnice do Ríma, kde študoval v kolégiu Nepomucenum, intelektuálne dozrieval, absorboval blondelizmus a existenciálne hľadal prepojenie medzi katolíckou tradíciou a moderným svetom. Táto časť knihy je založená na viacerých typoch prameňov od osobných materiálov až po dobové filozofické časopisy a je napísaná mimoriadne vecne. Lenčéšová ukazuje, že Polakovič nebol iba provinčný kňaz, ale intelektuál citlivý na európske ideové prúdy. Už v tejto fáze je jasné, že katolícky modernizmus v slovenskom prostredí nebol okrajovým javom, ale zdrojom neskoršej radikalizácie.
Kľúčovým intelektuálnym zdrojom Polakovičovho myslenia sa stal francúzsky filozof Maurice Blondel. Polakovič s ním dokonca sám korešpondoval a snažil sa dokázať, že blondelizmus je „jediná pravá katolícka filozofia“ zlučiteľná s učením cirkvi, pričom sa ho pokúšal pretlmočiť do novotomistického jazyka. Fascinovalo ho Blondelovo chápanie človeka ako bytosti inštinktov, rozumu a vôle a dôraz na „integrálnosť“, teda presah náboženstva do „profánneho“ sveta. V praxi však túto filozofiu prodemokratického Blondela prečítal veľmi „svojsky“ ako ideologický návod na „výchovu nového človeka.“ To sa neskôr stalo jedným z kľúčových momentov Polakovičovej radikalizácie.
Z Ríma sa Polakovič presunul do Nitry, no nie ako bežný pastor. Mal ambíciu pretvoriť slovenské katolícke myslenie tak, aby reagovalo na výzvy modernity, pričom riešenie videl v kombinácii korporativizmu, autoritatívneho štátu a duchovnej disciplíny. Polakovičova radikalizácia pritom nebola náhla. Bola výsledkom postupného prelínania katolíckych koncepcií prirodzeného zákona, spoločenského poriadku a autority s prvkami totalitného politického projektu.
Kresťanský totalitarizmus
Druhá kapitola rozoberá Polakovičove pokusy vytvoriť model kresťanského totalitarizmu, spoločnosti, ktorá by bola duchovným spoločenstvom formovaným moderným katolíckym štátom. Ústrednou prácou, ktorá tu je analyzovaná, je K základom slovenského štátu z roku 1939. Ako Lenčéšová upozorňuje, Polakovičova kniha má v historiografii „skreslenú povesť systematického výkladu ľudáckej ideológie, hoci nikdy nepredstavovala oficiálny hlas HSĽS.“ Dôležitá však je – v slovenskom intelektuálnom prostredí vyvolala značný ohlas a je jedným z kľúčových dokumentov slovenského ideologického vývoja v čase formovania ľudáckeho režimu.
Pozoruhodné je najmä jeho odmietnutie liberálneho konceptu prirodzených ľudských práv. V tejto pasáži autorka ukazuje, že Polakovič nebol teoretik, ktorý by sa nechal jednoducho strhnúť. Aktívne premýšľal, prepisoval, interpretoval. Jeho konštrukcie síce boli v mnohom originálne, no zároveň nedemokratické, iliberálne a totalitné. Lenčéšová odhaľuje aj dôvody, prečo tento „kresťanský totalitarizmus“ napokon neuspel. Na rozdiel od radikálov typu Tuku či predstaviteľov Hlinkovej gardy bol Polakovič príliš teoretický, príliš normatívny, príliš pripútaný k filozofickému jazyku, ktorý nemal silu masovej mobilizácie. Kým radikáli ponúkali priamy, zrozumiteľný a brutálny politický jazyk, Polakovič používal jazyk metafyzickej disciplíny a duchovnej obnovy. To na masy veľmi nezaberá ani teraz a nezaberalo ani vtedy.
Slovenský národný socializmus: hybrid medzi Rímom a Berlínom
Tretia kapitola sa venuje pojmu, ktorý patril k najproblematickejším v rámci ľudáckej ideológie – „slovenskému národnému socializmu“. Éra tzv. slovenského národného socializmu patrila k najradikálnejším obdobiam existencie vojnového slovenského štátu, keď režim najintenzívnejšie preberal prvky z nacistického Nemecka. Práve v tomto čase vznikol Židovský kódex, prebiehala arizácia aj väčšina deportácií, posilňovala sa paternalistická legislatíva v mene „ochrany rodiny“ a viedli sa diskusie o podpore populačného rastu. Súčasne vrcholil mocenský zápas medzi Tisovou a Tukovou líniou a rastúci tlak nacistického Nemecka postupne určoval nielen ideologické smerovanie, ale aj samotné fungovanie slovenského satelitu v rámci Hitlerových plánov pre juhovýchodnú Európu.
Štrnásť bodov slovenského národného socializmu Vojtecha Tuku predstavovalo radikálny gardistický program, ktorý požadoval urýchlenú a otvorenú nacifikáciu Slovenska: zrušenie Slovenského snemu ako demokratického prežitku a presun moci na vládu, posilnenie Úradu propagandy, „konečné riešenie židovskej otázky“, povinnú účasť všetkých na „národnej práci“, tvrdo vymedzenú úlohu menšín či pro-populačné opatrenia vrátane zásahov do súkromného života. Polakovičov koncept slovenského národného socializmu bol oproti tomu iný vo svojej podstate, v cieľoch aj v metódach. Nešlo mu o mocenský prevrat cez Hlinkovu gardu, ale o ideologickú syntézu, ktorá mala spojiť katolicizmus s prvkami nemeckého aj talianskeho fašizmu. Národný socializmus chápal ako katolícky hybrid, orientovaný na duchovnú „prevýchovu“ národa, vytvorenie organického kresťanského spoločenstva a integráciu Slovákov pomocou „Hitlerových metód“ v oblasti sociálnej politiky, eugeniky či „morálnej disciplíny.“ Polakovičovo heslo „Hlinkov duch, Hitlerove metódy“ tak výstižne spája ľudácku tradíciu s nacistickými postupmi.
Autorka s termínom „slovenského národného socializmu“ pracuje opatrne a vecne: neideologizuje, iba ukazuje, čo Polakovič považoval za „organické spojenie“ slovenskej tradície a moderných politických postupov. Polakoviča ukazuje ako intelektuála, ktorý sa pokúšal poskytnúť Tisovej línii režimu ideologické zázemie. Kooperoval, konzultoval, publikoval a vo chvíľach, keď bolo potrebné, vychovával mladých Slovákov k poslušnosti a lojalite voči autoritatívnemu štátu.
Slovenský životný priestor tvrdou päsťou, ohňom a mečom
Štvrtá kapitola je asi najsilnejšou analýzou Polakovičovej priamej politickej angažovanosti v celom texte. V tejto časti autorka ukazuje jeho rolu pri budovaní „ľudového Slovenska“, jeho podiel na konštrukcii vodcovského kultu okolo Tisa a jeho vplyv na ideologickú výchovu v Hlinkovej mládeži. Najviac zapôsobí analýza ideologickej praxe: letné tábory, hry, symbolické rituály, piesne, fyzická disciplína. Autorka všetko opiera o dokumenty a dobové svedectvá. Výsledný obraz je veľmi presný a zároveň veľmi znepokojivý: Polakovič bol súčasťou systému, ktorý systematicky formoval mladú generáciu v duchu poslušnosti, rasovej čistoty a oddanosti režimu.
Práve tu sa ukazuje, do akej miery bol Polakovič ochotný preformulovať aj základné pojmy slovenskej identity: národ definoval už nielen ako duchovné, ale aj ako pokrvné spoločenstvo, ktoré podľa neho vzniklo „čestným plodením“, pričom zdôrazňoval „neporušenosť slovenskej krvi“ cudzími prvkami. Podobne prepisoval aj historické symboly: Pribinu a Svätopluka nepredstavoval ako zakladateľov kresťanskej tradície, ale ako „vodcov“ a výbojných vladárov, ktorých mal Slovenský štát nadviazaním na „prvú štátnosť“ znovu nasledovať. V duchu tejto logiky tvrdil aj to, že „Slovenský štát je plodom slovenskej obetavosti a slovenskej krvi. Preto len obeťami a krvou ho možno udržať.“ Rovnako radikálne vyznieva jeho predstava „slovenského životného priestoru“: „územie pod Tatrami“ malo patriť výhradne Slovákom a voči údajným nepriateľom národa mal štát podľa neho používať „len tvrdú päsť, oheň a meč.“
Koniec vojny a Slovenské národné povstanie Polakovič prežil ako lojálny služobník režimu. Jeho vplyv na domácu politiku vzrástol, keď sa (už v podmienkach nemeckej okupácie) stal zástupcom šéfa Úradu propagandy Tida J. Gašpara a začiatkom roku 1945 sa podieľal na organizácii zjazdu požadujúceho radikálnu obnovu ľudáckeho režimu v duchu „návratu k ideám 14. marca“. Jeho pozícia bola síce mocensky „obďaleč“, no ideovo neustále nablízku Tisovej línii. Ešte koncom marca 1945 Polakovič v rozhlase vystúpil s prejavom, kde tvrdil, že jedine Slovenský štát dokáže slovenskému národu zabezpečiť blahobyt a že Československo znamená „národné väzenie, nezamestnanosť a biedu“. Už o pár týždňov spolu s Tisom a ďalšími prominentnými ľudákmi zo Slovenska utiekol. Žiadna päsť, oheň a ani meč sa nekonali.
Emigrácia a prepisovanie minulosti
Poslednou kapitolou sa kniha presúva do povojnového obdobia, keď Polakovič emigroval do Argentíny a pokúšal sa preformulovať svoju minulosť, zľahčovať vlastný podiel na fašizácii katolíckeho myslenia a premeniť sa na obhajcu kresťanskej demokracie či európskej integrácie. Lenčéšová ukazuje, že hoci sa v emigrácii menila jeho rétorika, kontinuita základných ideových konceptov pretrvávala. Tento Polakovičov posun bol do veľkej miery pragmatický. Začal síce používať jazyk ľudských práv, práva na národné sebaurčenie a demokracie, no zároveň relativizoval fašistické dedičstvo vojnového Slovenského štátu, apologeticky interpretoval Tisov režim a systematicky zjemňoval vlastnú úlohu v jeho ideologickej výstavbe. Tento naratív si osvojili ďalšie generácie slovenských emigrantov a po roku 1989 prenikol aj do časti slovenskej historiografie a postsocialistickej pravice.
Lenčéšová zároveň upozorňuje na súčasný „tretí život“ Polakovičových koncepcií. V závere cituje napríklad predslov odsúdeného popierača holokaustu Mariána Magáta k reedícii Polakovičovej knihy Z Tisovho boja, v ktorom je Polakovič prezentovaný ako takmer prorocká postava bojujúca proti „Jahveho“ moci peňazí. Tento typ textov ukazuje, ako sú jeho problematické koncepty dnes selektívne vyberané a privlastňované extrémistami.
Ľudácky mozog
Kniha Ľudácky mozog je premyslene napísaná a jasná analýza ideového sveta Štefana Polakoviča. Text je silný predovšetkým v tom, ako presne ukazuje vnútornú logiku Polakovičovho myslenia, jeho kresťanský totalitarizmus, dôraz na posvätnosť autority, tvrdo hierarchický pohľad na spoločnosť aj odhodlanie zveriť politický systém „vyvoleným.“ Kniha tak odhaľuje nielen Polakovičov myšlienkový svet, ale aj mentálne prostredie slovenského fašizmu. Ukazuje, že vzťah slovenského politického katolicizmu k fašizmu a nacizmu bol oveľa komplexnejší a že katolícka modernita mala aj podobu prispôsobovania si fašistických ideí a praktík. Zároveň sleduje, ako sa tento ideový svet transformoval a znovu objavoval v emigrácii a postsocialistickom Slovensku a ako je tu s nami dodnes. Je to kniha, ktorá cez detailnú intelektuálnu biografiu jedného „ľudáckeho mozgu“ otvára dôležité otázky o dlhom trvaní politického katolicizmu, o zneužívaní jazyka ľudských práv a o kontinuitách krajnej pravice v 20. a 21. storočí.
Kniha dobre zapĺňa medzeru v poznaní intelektuálneho pozadia slovenského autoritatívneho režimu. Autorke sa tiež podarilo zachovať si od Polakoviča odstup a nasilu ho nedémonizovať. Ukazuje ho ako ideológa s vlastnou konzistenciou, nie ako karikatúru. Slabšou stránkou knihy môže byť, že miestami by sa uživil širší kontext – porovnanie s talianskym korporativizmom či s inými stredoeurópskymi katolíckymi autoritármi by ešte väčšmi zvýraznilo osobitosť Polakoviča. Kniha poskytuje koncepčný európsky rámec, ale neponúka systematickú komparáciu Polakoviča s konkrétnymi európskymi katolíckymi autormi.
Naopak, jedno z najväčších pozitív knihy je jej metodologická prepracovanosť. Autorka pracuje s teoretickými konceptmi Mauricea Blondela, modernizmu, katolíckej filozofie, sociálnej antropológie náboženstva i fašizmu. Robí to pritom bez teoretického exhibicionizmu – v texte sa neobjavuje nič, čo nie je potrebné pre pochopenie témy. Zoznam prameňov a literatúry tvorí niekoľkostranový aparát, ktorý vzbudzuje rešpekt. Kniha je dôsledne zdrojovaná, ladená do vyváženého tónu a presne na hranici toho, čo vieme o Polakovičovi rekonštruovať. Ľudácky mozog by si mal nájsť cestu nielen k historikom, ale aj k filozofom, sociológom náboženstva či politológom. Michaela Lenčéšová napísala text, ktorý sa pravdepodobne stane referenčným dielom pre každého, kto sa bude venovať intelektuálnym dejinám ľudáckeho režimu.
Michaela Lenčéšová. Ľudácky mozog. Štefan Polakovič a slovenský politický katolicizmus. Bratislava : Paradigma Publishing, 2025. 230 strán. ISBN 978-80-974492-3-0
Obrazová príloha: Paradigma Publishing, SNA, f. STK.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.