Vnímanie širšej spoločnosti o československej armáde je primárne spojené s predstavami o letcoch v bitke o Britániu či vojakoch v bitke pri Sokolove alebo Tobrúku. Tento pohľad je dlhodobo podporovaný rôznymi, viac či menej podarenými, dielami pop-kultúry. Na pomyselnej druhej strane stoja legendárny Švandrlíkovi Čierni baróni – kde sú často, a miestami až príliš zľahčujúco, zobrazené osudy príslušníkov pomocných technických práporov, ale aj prehnaná zadubenosť príslušníkov Československej ľudovej armády. V realite však medzi existenciou demokratickej a ľudovej armády prešlo len niekoľko rokov. Tomu akými všetkými smermi sa poberala československá armáda od konca tridsiatych rokov až po vznik Varšavskej zmluvy sa venuje kniha francúzskeho historika Paula Lenormanda Čechoslováci ve válce: od Mnichova po studenou válku.
Ako autor píše v úvode knihy, tak cieľom je sledovať osud Čechoslovákov v zbrani od roku 1938 až po roky nasledujúce po Stalinovej smrti. Lenormandova kniha vychádza z jeho impozantnej dizertačnej práce, v ktorej sa zoširoka venoval problematike dejín Československej armády. V prvej časti knihy poskytuje autor čitateľovi základné informácie o okolnostiach vzniku Československej republiky v roku 1918 a reáliách medzivojnového obdobia. Spomína aj problematické etnické zastúpenie, resp. nezastúpenie, v radoch dôstojníckeho zboru. V knihe uvádza aj známu informáciu o tom, že Rudolf Viest bol jediným generálom slovenského pôvodu v medzivojnovej armáde. Tu si však dovolím uviesť aj širší kontext, prečo tomu tak bolo, nakoľko toto vysvetlenie v knihe absentuje. Jedným z faktorov je značný problém so vzdelanosťou slovenského obyvateľstva. Nedostatok vzdelanej úradníckej vrstvy (časť bývalých úradníkov odmietala prijať ČSR) spôsobil, že mnohí legionári slovenského pôvodu sa zamestnali v štátnej a verejnej správe a nepokračovali v armádnej kariére. Zároveň treba uviesť aj to, že existencia „len“ jedného generála slovenského pôvodu automaticky neznamená, že v dôstojníckom zbore sa nenachádzali iní slovenskí dôstojníci, i keď na nižšom hodnostnom stupni.
Na niektorých miestach aj samotný autor podľahne pokušeniu použiť zjednodušujúci výklad našich dejín, keď napríklad v úvode druhej kapitoly uvádza pri opise udalostí z marca 1939: „Slováci po tisíce letech maďarské nadvlády a dvaceti letech československé republiky získaly nezávislost de iure“ (s. 35). Tento prístup je zjednodušujúci či už v právnej rovine (spomeniem odbornú diskusiu o právnej kontinuite Československa vo forme vyslancov v zahraničí), ale aj v kontexte politických dejín Strednej Európy. A nedá mi nespomenúť, že tá de iure nezávislosť trvala len niekoľko dní do podpísania Ochrannej zmluvy v marci roku 1939.
Lenormand sa však vo svojej knihe venuje skôr sledovaniu vývoja armády a nie politike v regióne. Obdobie druhej svetovej vojny na území bývalého Československa predstavuje naozajstnú výzvu v snahe vysvetliť pôsobenie vojakov v rôznych štruktúrach. Nejde tu totiž len o protektorátne vládne vojsko či armádu ľudáckeho štátu, ale aj o domáci odboj, jeho prepojenia so zahraničím, jednotky exilových armád na západe a východe s ich špecifikami, ale aj o brancov z odstúpeného pohraničia, ktorí bojovali priamo v jednotkách nacistického Nemecka. Už len z načrtnutých tém, je jasné, že podrobné spracovanie každej jednej z nich by vydalo na samostatnú publikáciu. Nie je preto prekvapením, že autor musel svoje výstupy do istej miery zjednodušovať. To však nemusí byť vyslovene na škodu veci, i keď sa občas vyskytnú formulácie, ktoré sú pomerne úsmevné, ako napr. na s. 35, kde autor uvádza, že okrem Jozefa Tisa aj Ferdinand Čatloš vnímal armádu ako „ instituci národnou, katolickou a věrnou autoritářským zásadám, které zastávala antiliberální Evropa v čele s Třetí říší“ (s. 35). Predstava, že by evanjelik Čatloš vnímal armádu ako katolícku inštitúciu je zaujímavá a skôr by som to prezentoval ako ukážku Čatlošovho dobového oportunizmu, než skutočné presvedčenie. Napriek istému zjednodušovaniu autor čitateľom približuje zaujímavé témy, napr. výzvu spojenú s povyšovaním dôstojníkov o niekoľko hodností, pred ktorou stál ľudácky režim po svojom vzniku. Tiež sa venuje československým jednotkám vo Francúzsku a Veľkej Británii. Nacionalistické pnutie, prebytok dôstojníkov a poddôstojníkov, a nedostatok mužstva vytváral špecifické situácie v zahraničnej armáde. To komplikovalo spoluprácu aj s tzv. veľkými Spojencami pri plánovaní nasadenia československých vojakov do bojov na západnom fronte. Obdobie druhej svetovej vojny je v knihe naozaj spracované zoširoka, ale zaujímavo.
Situácia sa do istej miery zjednodušuje po máji 1945, keď sa Československo ocitá na strane víťazov. V radoch armády sa však ocitajú aj vojaci, ktorí bojovali na strane Osi a zároveň už prebiehal politický, ale aj technologický zápas o jej smerovanie. Autor sa venuje týmto otázkam, ale aj osudom príslušníkov armády s odlišnou etnickou príslušnosťou. Práve pri tom poukazuje na značne odlišné osudy, napr. medzi vojakmi slovenskej, maďarskej či nemeckej etnickej príslušnosti. V kontexte nedávno publikovanej knihy, ktorú zostavil Igor Baka z Vojenského historického ústavu v Bratislave, je zaujímavá aj podkapitola týkajúca sa osudov Židov v povojnovej armáde. Tí sa opäť ocitli medzi časťou obyvateľstva, s ktorou sa v armáde nerátalo, resp. sa Židia aj po skončení bojov druhej svetovej vojny stretávali s neustále prítomným antisemitizmom.
Po roku 1945 sa československá armáda zásadným spôsobom zmenila. Dôvodom však nebolo automatické ovládnutie bezpečnostných zložiek štátu komunistickými silami, resp. nebol to len vplyv komunistov. Svoju úlohu zohrali jednak straty z čias vojny, ale aj strata postavenia predvojnovej elity armády, menovite vysokopostavených dôstojníkov, ktorí sa napríklad nezapojili do odboja. Lenormand sleduje, koľko z vysokopostavených dôstojníkov sa vrátilo do veliteľských funkcií a jeho výsledky sú zaujímavým prínosom k dejinám československého vojenstva. Otázka obsadenia veliteľských pozícií, ale aj predstava odmien za odbojovú činnosť formovala vzťahy aj medzi príslušníkmi armády a partizánskeho hnutia. Tomu, akým spôsobom sa bývalí partizáni začlenili do armády a v akom počte sa autor venuje v samostatnej kapitole, v ktorej poukazuje aj na to, že časť bývalých partizánskych veliteľov nemala záujem o vstup do armády, ale vstupovala skôr do politickej arény.
Aj pre armádu bol , pochopiteľne, zlomovým bodom február 1948. Zásadné zmeny však prišli už v období tzv. obmedzenej alebo limitovanej demokracie (1945-1948). Najzásadnejšou zmenou bola možnosť voliť vo voľbách, úkon, ktorý mali vojaci predvojnovej armády od roku 1927 zakázaný. Nevyhnutne tak prichádzalo k rôznym politickým diskusiám v kasárňach a agitáciám za jednotlivé strany. Tento samotný fakt ukazoval na zásadnú zmenu vojenskej kultúry povojnovej armády. Zaujímavým prínosom je Lenormandova úvaha o tom, prečo armáda nezasiahla vo februári 1948 počas komunistického prevratu, pričom sleduje aj činnosť významných predstaviteľov armády v kritických dňoch (Svoboda, Boček, Klapálek) a de facto neexistenciu priameho ohrozenia armády, ktorá by vojakov vyprovokovala k reakcii. Napriek tomu, že väčšina posádok v krajine zostala pokojná, sa armáde po februári 1948 nevyhli čistky. Medzi prenasledovanými nájdeme otvorených odporcov komunistov, ako bol napríklad generál Heliodor Píka, ale aj tých, ktorí vo februári 1948 aktívne pomohli komunistom k moci, ako napríklad generál Bohumil Boček. Podobne, ako aj predchádzajúce režimy, si aj komunisti uvedomili, že časť dôstojníkov armády je príliš špecializovaná a nie je ju možné okamžite nahradiť „svojim kádrami“. V knihe sa tak dočítate aj o jednotlivcoch, ktorí boli nenahraditeľní a zostali pôsobiť na svojich pozíciách aj po zmene režimu. Ale postupne aj ich vymenili vojaci, ktorí už boli výstupom komunistického vzdelávacieho systému – išlo však o zmenu prirodzenú na základe generačnej výmeny v armáde a nie nahradenie po násilnom odstránení starších kolegov z ich pozícií.
Kniha Čechoslováci ve válce predstavuje zaujímavý prínos k dejinám československej a teda aj našej armády. Historik Paul Lenormand v nej zužitkoval roky svojho rozsiahleho výskumu, ktorý uskutočnil de facto po celom svete a predstavil tak čitateľovi zaujímavú syntézu o osude vojakov pri prechode od demokracie k dvom totalitám. Napriek niekoľkým kritickým poznámkam v tomto texte pokladám knihu za veľmi prínosné dielo, ktoré otvára ďalšie témy na diskusiu a ďalší výskum o fungovaní našej armády v kritickom období 20. storočia.
Na záver považujem za povinnosť upozorniť čitateľa/čitateľku na fakt, že s autorom knihy sa poznáme a sme kolegovia, ktorí spolu v minulosti spolupracovali. Som presvedčený, že na môj objektívny úsudok pri hodnotení jeho práce to nemalo žiaden vplyv, no ctený čitateľ alebo čitateľka by o tom mali vedieť.
Text je výstupom projektu APVV-22-0205 Dejiny historiografie a myslenia o dejinách na Slovensku a zároveň je výstupom projektu VEGA č. 2/0048/24 s názvom Odboj a minority na Slovensku v podmienkach druhej svetovej vojny. Oba projekty sú riešené v Historickom ústave SAV, v. v. i.
Použitá literatúra
- Baka, Igor (ed.). „Práca – česť, robota – povinnosť“. Vojensky organizované pracovné jednotky Židov na Slovensku v rokoch 1939 – 1943. Bratislava, 2023.
- Hradská, Katarína – Kamenec, Ivan (eds.). Slovensko v 20. storočí. Zv. 4. Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava, 2015.
- Kázmerová, Ľubica (ed.). Premeny osvety a vybraných školských výchovno-vzdelávacích prostriedkov na Slovensku (1918-1939), Bratislava, 2017.
- Lenormand, Paul. Čechoslováci ve válce : od Mnichova po studenou válku. Brno, 2024.
- Londák, Miroslav (ed.) Slovensko v 20. storočí. Zv. 5. Slovensko v obnovenom Československu a nástup komunizmu (1945-1960), Bratislava, 2024.
Obrazová príloha: Ministerstvo obrany ČR, Archív Národního muzea v Prahe, Wikimedia Commons, VHU
Text je výstupom projektu APVV-22-0205 Dejiny historiografie a myslenia o dejinách na Slovensku a zároveň je výstupom projektu VEGA č. 2/0048/24 s názvom Odboj a minority na Slovensku v podmienkach druhej svetovej vojny. Oba projekty sú riešené v Historickom ústave SAV, v. v. i.
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.