Barón Montesquieu, veľké meno francúzskeho osvietenstva, zanechal nezanedbateľnú stopu v novovekých intelektuálnych dejinách a pri ideovom zrode moderného štátu. Šľachtic vykonávajúci v Bordeaux úlohu sudcu za čias Ľudovíta XV. videl „dobré zriadenie“ v rôznych formách republiky a obmedzených monarchiách. Tie považoval za prirodzené Európe. Vymyslel im však aj temný náprotivok, despotizmus, ktorého stelesnením mali byť Osmanská ríša a Safíjovský Irán, a ktorý podľa neho ohrozoval i blahobyt ľudí západu.
V súvislosti s Blízkym východom, ale napr. aj s geograficky bližším Ruskom, niekedy počujeme, že ich obyvatelia sú na autokratické zriadenia zvyknutí a sú im „prirodzenejšie“ než iné. Podobnú mienku mal o krajinách ďaleko na juh a na východ od západnej Európy nejeden intelektuál 18. storočia a výnimkou nebol ani Montesquieu, ktorý v polovici 18. storočia (1748) napísal svoje veľdielo Duch zákonov. V diele, ktoré je dodnes vnímané ako základný kameň konceptu deľby moci na výkonnú, súdnu a zákonodarnú, Montesquieu tiež pokračoval vo svojom zamyslení nad troma štátnymi formami (republika, monarchia, despotizmus), ktoré považoval za základné už v skoršej práci Perzské listy.
Montesquieu svojmu čitateľovi rýchlo dáva na zreteľ, že kým republiky a monarchie zosobňujú zdravú, zákony ctiacu spoločnosť, despotizmus bol ich pravým opakom, devastujúcim nielen poddanstvo, ale v konečnom dôsledku aj samotných vládcov. Republika, poháňaná zásluhovosťou a rovnosťou, ako aj monarchia, udržiavaná šľachtickou cťou a rytierskosťou, mali byť podľa neho zárukou, že vo vedúcich pozíciách budú tí najlepší. Boli to princípy zaručujúce stabilitu. Nič také však nebolo možné v despotizme. Despotická spoločnosť, kde je úplná kontrola v rukách jednej osoby, mala byť zároveň udržiavaná aj devastovaná zastrašovaním.
Despotizmus podľa „Ducha zákonov“
Aby neostal pri teórii, Montesquieu tento príšerný spôsob riadenia ukázal čitateľom na mape. Mal byť vlastný krajinám neschopným udržať rovnováhu medzi rôznymi zložkami moci, ako to bolo v republikách a monarchiách. Obrovské ríše Ázie, priveľké na to, aby sa mohli efektívne spravovať, stelesňovali pre Montesquieuho neefektívnosť despotizmu. Osmani a iránski Safíjovci, frustrovaní zo svojej neschopnosti priamo ovplyvniť život svojho ďaleko žijúceho poddanstva, obávajúci sa svojich vzdialených správcov, boli podľa neho dekádu od dekády paranoidnejší a krutejší.
Montesquieu bol zástancom tých myšlienok, podľa ktorých mali prírodné a klimatické podmienky zásadný význam a vplyv na jednotlivkyne a jednotlivcov, komunity a štáty vôbec. Ázijčania a Afričania, ľudia teplého pásma, boli podľa tohto zástancu „teórie klímy“ prirodzene leniví a slabí v porovnaní s Európanmi a nebyť krutosti, nikdy by nič nedokončili. Pre Montesquieuho bol despotizmus vrchol politického zla, zväzujúci všetko od práva po vzdelávanie. Safíjovskí a osmanskí poddaní mali byť vedení k poslušnosti, keby totiž zdvihli ohnuté krky, boli by o hlavu kratší. Takéto sústredenie moci v rukách jediného človeka mohlo podľa neho viesť len k rozkladu všetkých istôt a poriadku.
Montesquieu, osvietenec zaštiťujúci sa oddanosťou k racionalite, nevynechal zo svojich úvah ani vieru. Islam podľa neho despotizmus podporoval. Za typického despotu označil osmanského sultána Mahmúda I. (1730 – 1754), ktorý bol politickou i duchovnou hlavou štátu, a teda jasným protikladom osvietenského ideálu odluky cirkvi od štátu. Montesquieu pripúšťal, že v „Oriente“ mal islam silu tlmiť svojvôľu despotov, zároveň však jeho učenie vinil odsudzoval. Veril, že islam sa sformoval a uchytil v krajinách s tradíciou despotizmu a z toho dôvodu ním bol od počiatku skazený – náboženstvom nenásytnosti a násilia.
Ázijská krutovláda ako šifra pre francúzsky absolutizmus
Bez kontroly a rovnováhy nebol Montesquieho despotizmus treťou alternatívou, ale pravým opakom osvieteného zriadenia. Despota oháňajúci sa strachom mohol následníkom ponechať len spoločnosť odkázanú na nekompromisné rozhodnutia, ktoré neumožňovali diskusiu, nie však s cieľom posunúť sa, ale výlučne s cieľom udržať sa na mieste. Ak by totiž vládca v despotizme popustil svoj železný stisk, jeho moc by sa rýchlo rozpadla, pretože ľudia by už neboli viazaní strachom. „Perzský vládca, ktorého za našich čias zosadil z trónu Mír Vajs, videl, ako sa ríša rozpadla ešte pred jej dobytím, a to preto, že neprelial dosť krvi.“ Takto jednoducho si Montesquieu vysvetľoval úpadok šítskych Safíjovcov, za vlády šáha Hossejna (1694 – 1722) opakovane porazených vzbúrenými sunnitskými Afgancami s emirom Mír Vajsom Hótakím na čele. Pre Montesquieuho bol despotizmus vírus, ktorého šírenie ničí zdravé politické orgány.
obdarúva safíjovských úradníkov
On sám Osmanskú ríšu ani Irán nenavštívil, najďalej na východ došiel do Uhorska hraničiaceho s Osmanmi. Jeho hlavným cieľom bolo diskutovať o Európe, preto aj ideu despotizmu rozvíjal v súvislosti s ňou. Despotizmus bol vlastný Ázii, mohol by však prísť do Európy? Áno, odpovedal Montesquieu. Varoval pred tým, že centralizácia moci v rukách jedného panovníka mohla viesť k rovnakým problémom, aké boli podľa neho vlastné despotickým ríšam Safíjovcov, Osmanov či čínskej dynastii Čching a podobne. Poukazoval na to, že aj v Európe sa nachádzali prípady, kedy monarchovia zneužívali svoju moc a viedli štáty k stagnácii. Montesquieu spomínal rôzne príklady, prominentne ale medzi nimi vystupovali prvý minister Ľudovíta XIII. (1610 – 1643) kardinál Richelieu a tvár absolutizmu Ľudovít XIV. (1643 – 1715), ktorých centralizácia viedla k oslabeniu aristokracie a k presunu moci do paláca vo Versailles. Ideálnym riešením bol pritom podľa neho systém už vyššie spomínaných troch zložiek moci – výkonnej, zákonodarnej a súdnej –, pričom prvé dve si vedel predstaviť v rukách panovníka dovtedy, dokým by jestvovala záruka nezávislosti súdnictva. Vo Francúzsku mu teda prekážalo obmedzovanie šľachty a súdov, nič prekvapivé, nakoľko bol nielen dedičným barónom, ale aj dedičným predsedom súdu v Bordeaux. Zdôrazňoval, že nezávislé súdnictvo mohlo zabrániť úpadku do despotizmu a zamedziť tak morálnemu rozkladu spoločnosti.
Montesquieu a cestopisy
Svoje argumenty a celý koncept orientálneho despotizmu postavil na množstve písomností, z ktorých najdôležitejšie boli diela anglických a francúzskych cestovateľov, ako Paul Rycaut (vyslanec, Montesquieho hlavný zdroj k Osmanom), Jean Chardin (kupec, hlavný zdroj k Safíjovcom), Jean-Baptiste Tavernier (obchodník) a Joseph Pitton de Tournefort (botanik a agent Ľudovíta XIV. v osmanskom Levante). Ako Montesquieu spracoval to, čo u nich našiel? Už rovesníci filozofa obviňovali, že sa na svoje zdroje pozeral tendenčne s vopred vytýčeným cieľom (dokázať despotickosť Ázie) a to, čo mu do toho nesedelo, skrátka pozmenil. Samuel Johnson, anglický básnik a esejista, ho napríklad označil za človeka pripraveného v snahe posilniť svoj argument vytiahnuť akýkoľvek zanedbateľný príbeh z ázijskej krajiny, či už o nej niečo vedel alebo nie. Podľa Voltaira zas svoje zdroje „často núti povedať úplný opak toho, čo povedali.“ Pozrime sa, či boli tieto hodnotenia prísne alebo opodstatnené.
Ideu neobmedzenej moci despotov nájdeme u všetkých štyroch. Podľa Rycauta každý osmanský vládca prisahal dodržiavať islamské právo, to však pre nich údajne nebolo limitom, nakoľko predstavovali stelesnený zákon. Ďalej u nich vypozoroval, že v „Oriente“ nejestvovala nezávislá šľachta schopná vládcov kontrolovať. Naopak, všetka moc závisela od panovníkov, a tí ju ľubovoľne udeľovali a odnímali. Rycaut a Tavernier podotýkali, že nakoľko si veľmoži nikdy neboli istí svojím miestom, stávali sa minidespotmi a zdierali podriadených v snahe obohatiť sa, kým mohli. Montesquieu toto následne využil pri písaní Ducha zákonov.
Chardinov obraz Perzie však nebol čiernobiely. Peržania podľa neho boli motivovaní viac strachom a nádejou než rozumom, no príčinu despotickej moci šáha Hossejna neodvodzoval od „vrodenej slabosti Ázijčanov“. Rozsiahla safíjovská autorita bola podľa neho výsledkom konkrétnych príležitostí, ktorých sa chopil ešte šáh Abbás I. (1588 – 1629). Zdôraznil pritom, že Safíjovci boli prísni iba k mocným. Podľa Chardina bol medzi nestálym životom veľmožov doťahujúcich sa so šáhom a postavením širšieho ľudu podstatný rozdiel, dokonca tvrdil, že širšie vrstvy žili na lepšej úrovni než v mnohých krajinách Európy. Nesúhlasiac s názormi, podľa ktorých vlastnili blízkovýchodní vládcovia všetko, Chardin na margo Perzie zdôrazňoval rozdiel medzi majetkom šáha, štátu (určený na účely vojska), súkromným a náboženským. Uznal, že odpísať Perziu ako despotizmus by znamenalo vynechať mnoho podstatného. Napokon, ako odkazuje čitateľom, ťažko nazývať otrokmi ľudí, ktorí pracovali sotva polovicu z toho, čo typický francúzsky poddaný a smeli kedykoľvek odísť. Montesquieu tieto Chardinove nuansy potichu vynechal.
Pozrime sa ešte na Montesquieho citovanie Chardinovho tvrdenia, že ak dal safíjovský šáh niekoho zabiť, rozkaz bol vykonaný bez námietok. Či bol šáh opitý alebo nie, nikto sa neopovažoval spochybniť ho. Chardin podobný príbeh skutočne uviedol, avšak s iným záverom. Raz, keď na večierku šáha Sülejmana I. (1666 – 1694) nehral hudobník podľa jeho vkusu, opitý šáh mu dal odťať ruky. Dvoran poverený výkonom trestu hudobníka pokarhal a nechal odísť, očakávajúc, že šáh sa upokojí. Šáh sa to ráno dozvedel a v hneve dal odťať ruky obom. Tu sa do celej veci zaangažoval komorník, čo šáha rozčúlilo ešte väčšmi a začal sa dožadovať trestu pre všetkých troch.
Od trestov upustil až na prosbu veľkovezíra. Takéto rozuzlenie odporuje Montesquieuho téze o nezvratnosti verdiktov „orientálnych“ vládcov. Keby ale Chardinovu verziu nechal nezmenenú, ťažko by sa mu zdôrazňoval rozdiel medzi „ázijskou slabosťou“ a šľachtickou cťou európskej monarchie, na demonštrovanie ktorej si vybral príbeh o vikomtovi d’Orte. Obliehajúci v roku 1572 hugenotov, d’Orte odmietol poslúchnuť kráľovské nariadenie zmasakrovať mesto Bayonne, tvrdiac, že by to bolo nečestné.
Ako som uviedol vyššie, podľa všetkých štyroch autorov „orientálna šľachta“ ako stav s tradíciou moci nezávislej od svojich vládcov neexistovala. Montesquieu, stavovsky uvedomelý a hrdý barón, nespokojný s protišľachtickými krokmi „kráľa Slnko“, tieto myšlienky s radosťou využil, opäť ale čo-to z cestopisov vynechal. Napríklad taký Chardin i Tavernier totiž u Safíjovcov zdôraznili, že hoci teoreticky všetky administratívne posty pramenili od šáha, v praxi boli často dedičné. Tavernier nadobudol počas svojich ciest dojem, že tak ako to bolo v Európe, tak i v Perzii existovali tri stavy: do prvého zaradil šáhov rod, t.j. chánov na čele provincií a bojovníkov – tých prirovnal k starej francúzskej šľachte meča (noblesse d’épée); v sudcoch a vykladačoch práva videl ďalší stav, azda obdobu mladšej úradníckej šľachty róby (noblesse de robe); pracujúci, kupci a remeselníci boli preňho, tak ako v Európe, tretím stavom.
Montesquieu sa vo svojich prácach zamýšľal nad životom v Ázii, lebo úprimne veril, že absolútna monarchia povedie Francúzsko a Európu do skazy. Montesquieu nevynechával niektoré informácie z nedbalosti alebo z nevraživosti voči „Orientu“, ale pracoval s jednou z vedeckých metód svojej doby – karteziánskym čítaním prameňov, v rámci ktorého zahŕňal medzi fakty len to, čo odpovedalo hraniciam jeho princípov. Touto cestou došiel vďaka zhromaždeným cestopisom (prevažne) od Angličanov a Francúzov, ktorí Osmanskú ríšu či safíjovský Irán navštívili, k záveru, že „Orient“ bol historicky, bytostne a v podstate nemenne despotický. Následne zdôraznil ničivé dôsledky despotizmu, ktorým by sa Európa mala vyhnúť.
Montesquieu nebol odborníkom na mimoeurópske kultúry. Tým bol napr. iranista Abraham-Hyacinth Anquetil-Duperron, znalec blízkovýchodných jazykov, ktorý v Ázii strávil niekoľko rokov a následne vydal dielo, kde Ducha zákonov faktograficky dekonštruoval. Montesquieu bol pútavo píšucim filozofom. Keď teda vo svojich dielach komentuje Istanbul alebo Isfahán, v skutočnosti kritizuje najmä Versailles a Bourbonovcov.
Použitá literatúra:
- Montesquieu, Ch. Duch zákonov, ed. Mária Puškárová. Bratislava 1989.
- Montesquieu, Ch. Perzské listy, ed. Anton Vantuch. Bratislava 2010.
- Chardin, J. Voyages de Monsieur le chevalier Chardin en Perse et autres lieux de l’Orient. Amsterdam 1711.
- Tavernier, J.-B. Les six voyages de Jean Baptiste Tavernier, ecuyer Baron d’Aubonne, qu’il a fait en Turquie, en Perse, et aux Indes. Paris 1676.
- Launay, R. Savages, Romans, and Despots: Thinking about Others from Montaigne to Herder. Chicago 2018.
- Osterhammel, J. Unfabling the East: The Enlightenment’s Encounter with Asia. Princeton 2018.
- Young, D. Montesquieu’s View of Despotism and His Use of Travel Literature. In: The Review of Politics, 1978, roč. 40, č. 3, s. 392 – 405.
V súčasnosti študuje odbor história na Univerzite Komenského v Bratislave. Je spoluzakladateľom študentského spolku FONS. Téme Montesquieho reflexie konceptu orientálneho despotizmu sa venoval, okrem iného, aj vo svojej bakalárskej práci. V minulosti bol členom skupiny historického šermu Corvus Arma a v roku 2021 vypomáhal skupine historického šermu TOSTABUR s podujatím na hrade Devín.