Zrejme ťažko by sme hľadali v našich dejinách známejšieho dobrodruha, než bol Móric Beňovský. Jeho životný príbeh bol plný zvratov, odvážnych činov aj nejednoznačných rozhodnutí. Jednou z najtraumatickejších etáp jeho života bolo – o čosi menej známe – uväznenie na polostrove Kamčatka a následný útek.
Čo viedlo k Beňovského vyhosteniu na Kamčatku?
Móric Beňovský sa narodil v septembri 1746 vo Vrbovom. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, no po smrti svojich rodičov vyšiel pri deľbe dedičstva takmer naprázdno. V tejto situácii sa Beňovský rozhodol skúsiť šťastie a získať zdroj príjmu v armáde. V roku 1763 preto vycestoval do Vroclavu v Sliezsku, kde pruské vojsko regrutovalo do svojich radov mnohých uhorských utečencov. To mal pravdepodobne v pláne aj Beňovský, čo okrem iného naznačuje jeho konverzia k protestantizmu, ktorou pravdepodobne chcel získať sympatie Prusov. Paradoxne ho toto rozhodnutie dostalo do problémov, no na súdny proces do Levoče sa nedostavil.
Jeho životné patálie však týmto iba začali. O dva roky neskôr sa pokúsil násilím zmocniť pozemkov v Hrušove, ktoré patrili jeho nevlastnej sestre, čo sa mu nepodarilo. Zlé skúsenosti s domovskou krajinou alebo túžba niekde sa presadiť ho na prelome rokov 1766 až 1767 prinútili skúsiť šťastie v spišskom zálohu, teda v teritóriu, ktoré bolo od roku 1412 súčasťou Poľského kráľovstva.
V tom čase sa v Poľsko-litovskej únii začínala formovať Barská konfederácia, vystúpenie časti šľachty proti konaniu a plánom kráľa Stanislava II. Augusta, resp. najmä proti ruskému zasahovaniu do poľských záležitostí. Beňovský v týchto udalostiach mohol vidieť príležitosť a podujal sa k spolupráci s konfederátmi. Na Spiši sa snažil pre Barskú konfederáciu verbovať vojakov, bol pri tom odhalený a uväznený na hrade Stará Ľubovňa. Z hradu sa mu podarilo utiecť, ale krátko nato ho opäť zajali a musel v Krakove podpísať prehlásenie, že sa zrieka akéhokoľvek nelegálneho vojenského ťaženia. Na tomto mieste treba uviesť, že niektoré pramene naznačujú skôr plánovaný prevoz do Krakova, než dobrodružný útek z hradného väzenia. Každopádne faktom zostáva, že sa Beňovský v danom období ocitol v Krakove.
Svoj záväzok krátko na to porušil a opäť sa pridal k odboju. Počas rebélie padol v roku 1769 do zajatia znova a bol prevezený do väzenia v ruskom meste Kazaň. Aj z tohto väzenia sa mu podarilo po niekoľkých mesiacoch ujsť. Dostal sa do Petrohradu, odkiaľ chcel odplávať na lodi, zasa ho však chytili. Za svoje prečiny bol poslaný do vyhnanstva na polostrov Kamčatka.
Beňovský na Kamčatke
Kamčatka bola najvýchodnejšia a najmenej rozvinutá oblasť v cárskom Rusku. Využívali ju ako trestaneckú kolóniu, kam posielali nežiadúce osoby. V dobe, keď Beňovského odsúdili, sa tu nachádzalo niekoľko opevnených táborov, respektíve menších pevností, ktoré boli izolované uprostred nehostinnej Sibíri. Na Kamčatku Beňovský smeroval ako súčasť trestaneckého oddielu. Ich cesta začala na začiatku zimy roku 1769. Cestovali naprieč celou Sibírou s vypätím všetkých fyzických a psychických síl. O Beňovskom vieme, že trpel na podvýživu a chlad. V Toboľsku mali trestanci kratšiu prestávku, práve na tomto mieste sa Beňovskému podarilo nabrať sily vďaka lepšej starostlivosti, a hlavne, tu si zaobstaral pero a atrament. Práve v Toboľsku začal písať denník, ktorý sa stal základom pre jeho neskoršie memoáre, knihu s názvom Pamäti a cesty, v ktorej opísal svoje životné dobrodružstvá. Vydali ju v roku 1790 v Londýne až po Beňovského smrti.
Cesta Sibírou bola pre trestancov veľmi náročná. Prepravovali ich hlavne na saniach, ktoré ťahali psy. Už počas cesty do väzenia začal Beňovský spriadať plány na nový útek, tentokrát však stál pred oveľa väčšou výzvou. Bol izolovaný od zvyšku sveta, nehostinnú Sibír navyše absolútne nepoznal. Z Toboľska väzni pokračovali cez Tomsk, Krasnojarsk a Jakutsk. V októbri 1770 dorazili do mesta Ochotsk, odtiaľ ich na lodi Sv. Peter, ktorej velil kapitán Maxim Čurina, prepravili do prístavu Čekavka a následne dorazili do drevenej pevnosti Boľšereck, ktorá na Kamčatke slúžila ako centrum pre sieť ďalších podobných stredísk. Práve táto pevnosť sa stala Beňovského novým väzením.
Pevnosť strážil menší vojenský oddiel tvorený približne 120 mužmi, väčšinou kozákmi. Nedá sa povedať, že išlo o väzenie, aké poznal z Európy, podmienky v ňom boli relatívne mierne – odhliadnuc od toho, že sa nachádzalo na Sibíri. Pevnosť bola obklopená drevozemným valom, pre väzňov išlo skôr o nútený pobyt. Bývali v 41 drevených domoch. Ďalej sa tu nachádzali štyri budovy slúžiace ako sklady, kde žili aj obchodníci, ktorých bolo podľa záznamov dvadsaťtri, so zásobami alkoholu pre strážcov, ale aj pre väzňov. Stál tu aj menší kostol a taktiež kamenná budova, v ktorej bývalo velenie tábora. Väzni boli využívaní hlavne na prácu, ale mohli sa v obmedzenom priestore voľne pohybovať. Bolo im povolené držať niekoľko menších zbraní, aby si zaobstarali obživu. Boli však izolovaní od sveta v nehostinnom kraji a stále pod drobnohľadom.ä
Sedemdesiat strážcov sa nachádzalo v pevnosti permanentne ako posádka, ďalší robili obchôdzky. Úteku väzňov sa ale veliteľ pevnosti a strážcovia veľmi neobávali. V prostredí s drsnými podmienkami bol útek z pevnosti častokrát horší ako pobyt v nej – obzvlášť pre ľudí, ktorí nepoznali miestnu prírodu a nevedeli, ako sa v nej majú pohybovať a ako prežiť. Beňovského to ale nezastavilo a naďalej plánoval svoj útek. Pre túto myšlienku sa mu podarilo získať ďalších spoluväzňov. Vytvorilo sa tak tajné zoskupenie sprisahancov. Snažili sa vymyslieť plán, vďaka ktorému by sa dostali z pevnosti a prežili. Nenápadne sa zamerali na prieskum okolia pevnosti, taktiež tajne prechádzali mapy severného Tichomoria alebo čítali cestopisy. Ponúkali sa im dve alternatívy, buď útek po súši alebo po mori.
Beňovský v plánovaní zašiel ešte ďalej a podarilo sa mu votrieť do priazne veliteľa väznice majora Grigorija Nilova a jeho rodiny. Dokonca sa s ním spriatelil a hrávali spolu šachy. Z Beňovského strany išlo len o vypočítavosť, aby si vo väznici zaistil lepšie postavenie. Údajne sa snažil presvedčiť miestneho kňaza Alekseja Ustužinova, aby zorganizoval misijnú cestu na Kuriliské ostrovy. Počítal s tým, že by to mohla byť vhodná príležitosť pre útek, tento plán mu ale nevyšiel.
Vo väzení bola zriadená škola, v ktorej Beňovský pôsobil ako učiteľ. Vyučoval deti z okolia a hlavne deti majora Nilova. Obzvlášť sa spriatelil s Nilovovou dcérou Afanáziou, ktorá si Beňovského tiež veľmi obľúbila. Podľa Beňovského memoárov sa do neho Afanázia zamilovala. Vo svojich textoch tvrdí, že on svoj záujem o ňu len predstieral, aby sa tak dostal ešte bližšie k Nilovovej rodiny, a svoje postavenie chcel využiť len a len pre plánovaný útek. Beňovský bol od roku 1768 ženatý a k svojej manželke sa plánoval vrátiť. Jeho blízky vzťah s Afanáziou neušiel Nilovovej pozornosti. Zašlo to až tak ďaleko, že začal plánovať ich spoločnú svadbu.
Práve Beňovského vzťah s Afanáziou mohol spôsobiť, že jeho plán úteku nemusel vyjsť. Afanázia sa totiž dozvedela, čo Beňovský so svojimi druhmi chystajú. Aj napriek tomu, že sa snažili byť ostražití, sa o pripravovanom úteku zakrátko dozvedel aj jeden z úradníkov v pevnosti. To prinútilo sprisahancov konať rýchlo. Rozhodli sa svoj útek zrealizovať skôr, aby im v ňom strážcovia nezabránili a plány by stroskotali.
Vzbura
V apríli roku 1771 došlo v pevnosti k vzbure, ktorá neprebehla úplne kontrolovane. Vzbúrencom sa po krátkom boji podarilo pevnosť obsadiť. Počas menších bojov bolo zabitých viacero strážnych, úradníkov pevnosti a o život prišiel aj veliteľ Nilov. Následne sprisahanci vyrabovali sklady potravín, zbraní a pokladnicu. Získali peniaze, zásoby jedla a zbrane, no hlavne získali množstvo kožušín, ktoré sa im neskôr počas úteku (hlavne na jeho konci) veľmi hodili.
Útek z väzenia sa rozhodli zrealizovať po mori. Ukradli loď, ktorou boli do pevnosti privezení. Aký bol ich počet sa presne nevie. Rôzne zdroje udávajú iné čísla, malo ich byť približne od 60 až po 110. Pravdepodobne sa na cestu vydalo približne osemdesiat vzbúrencov. Sám Beňovský vo svojich memoároch tvrdil, že ich bolo 96. Nenachádzali sa medzi nimi len trestanci, ale aj niektorí vojaci z pevnosti či miestni obyvatelia, ktorí dúfali, že inde nájdu lepšie možnosti obživy. Kamčatku totiž zasiahla epidémia osýpok a bližšie nešpecifikovaná choroba, na ktorú umierali ryby, čo znamenalo, že miestni mali problém so zásobami jedla a hrozil hladomor.
Najznámejší zo skupiny utečencov (okrem Beňovského) bol Peter Chruščov, bývalý vojak, ktorý bol do vyhnanstva poslaný pre účasť na sprisahaní proti ruskej cárovnej Kataríne II. Beňovskému sa pre myšlienku úteku podarilo ešte o čosi skôr získať aj podporu Čurinu, kapitána lode Sv. Peter. Zaujímavosťou je, že v skupine utečencov bola aj Afanázia. Loď Beňovský neskôr premenoval na loď Sv. Petra a Pavla. Na plavbu sa nevydali hneď, pretože museli viac ako dva týždne čakať na teplejšie počasie, aby mohli z prístavu bez problémov vyplávať.
Podľa historičky Daniely Kodajovej počas tohto čakania vznikli dva dôležité dokumenty. Prvým bolo Vyhlásenie adresované ruskému senátu a Kataríne II., ktorú dokument odmieta uznať za právoplatnú panovníčku pre násilné zosadenie z trónu cára Pavla Petroviča. Za autora tohto dokumentu je pokladaný jeden zo vzbúrencov menom Stepanov I. – statkár a dôstojník vo výslužbe. Tento dokument sa nakoniec dostal aj do rúk samotnej Kataríny II. a bol označený ako prísne tajný a otvoriť ho bolo možné len s priamym povolením cárovnej. V druhom dokumente Manifestum, Anno 1771, ktorého tvorcom bol údajne sám Beňovský, išlo o kritiku ruskej zvrchovanosti.
Útek po mori
Loď nakoniec vyplávala v máji a najprv smerovala na severovýchod s cieľom zmiasť prípadných prenasledovateľov. Beňovský mal počas väznenia dostatok času, aby sa zoznámil s informáciami o miestnych vodách. Ale s námorníctvom dovtedy nemal väčšie skúsenosti, preto sa spoliehal na vedomosti kapitána Čurinu. Najprv zakotvili na Komandórských ostrovoch východne od Kamčatky, kde narazili na iných stroskotancov. Po doplnení zásob pokračovali ďalej do Beringovho mora. Cestou sa zastavili na Ostrove sv. Vavrinca, následne pokračovali do Beringovej úžiny.
V týchto miestach sa postupne začali objavovať ľadové kryhy, ktoré loď poškodzovali. Aby utečencov nepostihol ešte horší osud, rozhodli sa zmeniť kurz. Plavili sa smerom na juh, pričom opäť zakotvili na Ostrove sv. Vavrinca. Následne pokračovali okolo pobrežia Aljašky a okolo Aleutských ostrovov. Potom loď nasmerovali ku Kurilským ostrovom, kde si opäť chceli doplniť zásoby. Medzičasom však došlo na lodi k vzbure, najmä pre znížené prídely jedla. Navyše Beňovský stále nemal jasnú predstavu o tom, kam má ich loď smerovať. Vzburu viedol Stepanov.
Prejavy nespokojnosti sa Beňovskému podarilo nakoniec potlačiť – hovorí sa, že niektorých vzbúrencov museli z lode vysadiť. Posádka lode aj naďalej trpela hladom, pretože sa im jedlo na lodi rýchlo kazilo, no najväčším problémom bol nedostatok pitnej vody. Počas plavby okolo japonského pobrežia ich prúdy unášali smerom na juh a z tohto dôvodu mali problém zakotviť a doplniť si zásoby. Podarilo sa im to až na Boninských ostrovoch, odkiaľ sa plavili zase na sever smerom k japonskému ostrovu Honšú, odtiaľ pokračovali ďalej popri japonskom pobreží. Následne dorazili na Tchaj-wan, kde sa dostali do menšieho stretu s domorodým obyvateľstvom.
Nakoniec v septembri roku 1771 zakotvili v čínskom prístave Macao, ktoré bolo v tom čase obchodným prístavným mestom ovládaným Portugalcami. Móric Beňovský bol jedným z prvých Európanov (mimo Ruska), ktorí sa plavili vo vodách severného Pacifiku. Dokonca tu bol o sedem rokov skôr ako James Cook. Beňovský bol možno aj prvým Uhrom, ktorý precestoval Sibír. Napriek izolácii väzenia, neznámemu drsnému prostrediu, nástrahám na mori a dlhej ceste domov, Beňovského najväčší útek bol úspešný.
Počas cesty sa Beňovský ukázal ako veľmi dobrý pozorovateľ. Pri zastávkach na doplnenie zásob skúmal okolie, pozoroval a opisoval miestnu faunu, flóru, ale aj výzor, oblečenie a zvyky domorodého obyvateľstva. Stal sa cenným zdrojom informácií pre etnológov a geografov. Beňovský opísal napríklad aj to, ako v Japonsku miesti obyvatelia jedia paličkami. Zanechal aj niekoľko nákresov miest, kde kotvili a cez ktoré sa plavili vrátane lodnej trasy. Snažil sa merať a zaznamenávať aj hĺbku mora.
Niekoľko utečencov počas plavby zomrelo, a krátko po zakotvení v meste Macao zomrela aj Afanázia. Utečenci predali loď aj kožušiny a Beňovský sa spolu s ďalšími druhmi nalodil na jednu z lodí francúzskej Východoindickej spoločnosti. Dostal sa tak do Francúzska, kde si pre svoje poznatky z plavby v Tichom oceáne – v oblasti, ktorú Európania v tej dobe ešte stále nemali dostatočne preskúmanú – užíval náležitú pozornosť. Ukázal sa aj ako schopný moreplavec a prieskumník, čo si vo Francúzsku naplno uvedomil, a ktoré ho priviedli k ďalším dobrodružným výpravám.
Zdroje:
- BEŇOVSKÝ, M. 2006. Pamäti a cesty I. Bratislava. LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava. 2006. ISBN 80-7114-585-8
- BOSÁK, Ľ. – KÝŠKA, P. 2012. Vrbové a Beňovský. Vrbové. LÚČ, vydavateľské družstvo, Bratislava. 2012. ISBN 978-80-971150-0-5
- KUNEC, P. 2021. Móric Beňovský ako kolonizátor na Madagaskare. In. TRNOVEC, S. a kol. Afrika – neznámy kontinent. Bratislava. HADART. 2021. ISBN 987-80-99941-54-8
- BOSÁK, Ľ. – KÝŠKA, P. a kol. Móric Beňovský – legenda a skutočnosť. Bratislava. LÚČ, vydavateľské družstvo Bratislava. 2006. ISBN 978-80-969806-6-6
- KOCÁK, M. Móric Beňovský cestovateľ, vojak, kráľ. Martin. Matica slovenská. 1997. ISBN 80-7090-434-8
- KUNEC, P. 2024. Cez sibírske pláne i nekonečný Pacifik: Dobrodružná cesta Mórica Beňovského po Ďalekom východe. In. Historická revue. Roč. 35. č. 9. s. 12-17
- FISHER, DANIELA. 2018. (Ne) poznáš ma? Vrútky. Advent – Orion, s.r.o. 2018.
Obrazová príloha: Wikimedia Commons
V rokoch 2019 až 2024 študoval odbor História na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. V súčasnosti pracuje ako kurátor/historik v Ľubovnianskom múzeu – hrad v Starej Ľubovni. Je tiež členom Spišského dejepisného spolu a externým redaktorom časopisu SLOVO. Vo svojej práci sa zameriava najmä na náboženské a kultúrne dejiny.