Reformácia bola jednou z najdôležitejších udalostí nielen dejín západnej cirkvi, ale dejín celej západnej civilizácie. Snaha o zmenu pomerov v katolíckej cirkvi a nové vieroučné prúdy ovplyvnili ako náboženský, tak aj kultúrny a politický život Európanov. Výnimkou nebolo ani územie dnešného Slovenska. V tomto článku sa bližšie pozrieme na to, aký ohlas mali tieto udalosti 16. storočia na Spiši.
Spiš, región na severovýchode dnešného Slovenska, bol charakterizovaný stretom rôznych kultúr a blízkosťou poľskej hranice, čo boli dva fenomény, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňovali miestnu spoločnosť. Napokon, od roku 1412 až do roku 1772 sa časť územia nachádzala v tzv. spišskom zálohu a bola teda súčasťou Poľského kráľovstva. Ako všade inde, aj tu v stredoveku a ranom novoveku mala zásadnú pozíciu katolícka cirkev. Spišské prepošstvo parilo medzi najvýznamnejšie katolícke inštitúcie v krajine, jeho dôležitosť stúpala aj tým, že sa na Spišskej kapitule nachádzalo hodnoverné miesto.
Katolícka cirkev sa najneskôr od úvodu 15. storočia potýkala s problémami, ktoré sa často stretávali s neochotou ich riešiť. Problémy mali teologický, ale aj morálny charakter. Klerici častokrát nemali potrebné vzdelanie na plnohodnotné vykonávanie svojich povinností. Okrem toho žila cirkevná vrchnosť mnohokrát svetácky a v prepychu. Z celibátu sa stal len prázdny pojem. Pápeži sa stále viac zameriavali na kultúrny rozvoj a posilnenie postavenia Pápežského štátu a ich primárne náboženské povinnosti tým zanedbávali. Aj samotná voľba pápežov bola viac o politických súbojoch medzi rôznymi šľachtickými rodmi, do najvyšších funkcií sa veľakrát dostávali tí muži, ktorí mali najvyššiu moc a nie tí, ktorí sa na to najviac hodili. V cirkvi boli rozšírené rôzne povery a celkovo sa učene latinskej cirkvi stále viac vzďaľovalo od toho, čo učila Biblia. Avšak podobné problémy sa v latinskej cirkvi objavovali už skôr, o čom svedčí aj to, že už v 14. storočí vznikali rôzne teologické aj filozofické smery, ktoré chceli zlepšovať morálny život medzi kresťanmi. Učenie mnohých z nich bolo označené za herézy a boli zakázané.
Jeden z mála reformných prúdov v cirkvi, ktorý sa stretol s prijatím, bol vznik žobravých reholí. A práve v 15. storočí takého hnutia stále viac napredovali, objavovali sa rôzni kazatelia, ktorí si získavali na svoju stranu veľa ľudí. Katolícka cirkev sa tak začala zmietať v ešte väčších problémoch, ktoré bolo nutné riešiť, a naplno sa to prejavilo až v 16. storočí. Medzi spomínaných ľudí, ktorí svojím účinkovaním rebelovali proti katolíckej cirkvi, patria napríklad anglický teológ a filozof John Wycliffe alebo Girolamo Savonarola, mních a kazateľ vo Florencii.
Učenie Martina Luthera
Myšlienky reformačného hnutia, tak ako ich prezentoval Martin Luther, dorazili na Spiš už v dvadsiatych rokoch 16. storočia. Výrazný podiel na tom mala prítomnosť nemeckého obyvateľstva, vďaka ktorému sa z tohto regiónu stalo jedno z centier protestantizmu v Uhorsku.
Práve u mešťanov nemeckého pôvodu (aj pre svoje kontakty, ktoré si udržiavali so zahraničím) nachádzalo Lutherovo učenie prirodzený ohlas. Obyvateľstvo Spiša sa prvýkrát s reformačnými myšlienkami stretlo v roku 1520, kedy farár v Ľubici Tomáš Preisner čítal z kazateľnice 95 téz Martina Luthera. Popritom sa sem začali vracať študenti zo zahraničia, niektorí študovali Nemecku aj priamo vo Wittenbergu. Spočiatku sa však nedá hovoriť o radikálnej zmene, hoci reakcia katolíckej cirkvi bola rázna, keďže spišské prepošstvo už v roku 1524 vydalo edikt hovoriaci o tom, že stúpenci nového učenia mali byť exkomunikovaní. No reformácia sa aj napriek týmto opatreniam šírila ďalej, dokonca aj samotný prepošt, ktorý vydal spomínaný edikt – Ján Horváth –, sa mal sám neskôr stať sympatizantom nového učenia. Udalosťou, ktorá naplno otvorila dvere šíreniu reformácie, bola moháčska katastrofa, ktorá oslabila krajinu a panovnícke štruktúry.
Pri šírení reformácie medzi farnosťami na Spiši si môžeme všimnúť, že iniciátormi zmeny boli buď farári, členovia mestských rád alebo miestni šľachtici, ktorí boli zástancami novej viery, a tak si mohli na svoje územie pozvať protestantského kazateľa. Reformácia na Spiši postupovala rýchlym tempom a na niektorých miestach to mohlo vyzerať búrlivo. Napríklad v roku 1536 bol katolíkom odobraný kostol vo Výbornej a následne tu pôsobil kazateľ menom Andrej Kerl. Rovnaká udalosť sa odohrala v roku 1538 v Toporci.
Osobitnú kapitolu tvorila časť Spiša, ktorá bola súčasťou spišského zálohu. V Poľskom kráľovstve oslovili myšlienky Martina Luthera predovšetkým šľachtu. Nová ideológia bola mnohým blízka nielen preto, že cítili potrebu zmien v cirkvi, ale najmä vďaka výraznejšej autonómii svetskej moci. Už v prvej polovici 16. storočia sa v celom Poľsku hlásilo k protestantizmu okolo 30 % ľudí. Poľský kráľ Žigmund I. sa síce snažil bojovať proti šíreniu reformácie, ale jeho nástupca Žigmund II. August bol, naopak, reformácií naklonený. Po jeho smrti sa predstavitelia viacerých smerov reformácie (okrem Lutherových myšlienok tu našli ohlas aj Kalvínove) zhodli na vytvorení konfederácie a na sneme v roku 1573 bol prijatý tzv. Akt varšavskej konfederácie, ktorý garantoval šľachticom slobodu vierovyznania.
Jeden zo spišských prepoštov, ktorý sa snažil odvrátiť hrozbu reformácie, bol Stanislav Várallyi. Vo svojich snahách chcel získať ľudí späť pre katolícku vieru, pomoc si sľuboval od synody. Chcel ju zvolať, aby mohol napraviť mravy v kňazskom stave a zaviedol prostriedky proti šíreniu reformácie. Synoda sa mala konať v júni 1545 v Spišskej kapitule, avšak Várallyi v roku 1548 zomrel, čím bolo jeho dielo prerušené. Jeho nástupca – prepošt Péterváradi –neskôr v jeho aktivitách pokračoval. V roku 1555 sa konala kongregácia, na ktorej sa riešilo, ako sa uchrániť pred novou náukou, ale táto kongregácia veľký účinok nemala, keďže v tom čase už bol protestantizmus na Spiši udomácnený. Aj ďalší spišskí prepošti sa snažili zlepšiť situáciu katolíkov na Spiši. Opäť sa otvárala téma zvolania synody. Mala sa uskutočniť v roku 1569, Péterváradi o tom informoval aj seniora Bratstva farárov 24 spišských miest, Vavrinca Serpilia. Ten však zariadil, aby sa synoda odložila a medzitým zvolal spišských farárov do Hrabušíc, kde farár zo Spišskej Novej Vsi Valentín Megander-Grossmann a konsenior zo Spišského Podhradia Cyriak Obsopoeus-Koch získali poverenia, aby zostavili vlastné vyznanie viery. Toto vyznanie bolo schválené v októbri roku 1569 a dostalo názov Confessio Scepusiana. Inšpirované bolo predchádzajúcimi dvoma vyznaniami z Uhorska – Pentapolitanou a Heptapolitanou/Montanou. V roku 1573 ho schválil aj ostrihomský arcibiskup, v roku 1590 ho senior bratstva – Plattner – dal na schôdzi v Žakovciach podpísať farárom z bratstva so záväzkom, že ho budú dodržiavať.
Azda najväčší význam pre nasledovníkov Lutherovej reformácia v Uhorsku mala synoda v Žiline v roku 1610, ktorou bola etablovaná evanjelická cirkev osamostatnená od katolíckej cirkvi. Cirkevnú správu na Spiši a v Šariši sa podarilo dobudovať o štyri roky neskôr na synode v Spišskom Podhradí. Pri jej zriadení zohral veľkú úlohu farár zo Spišského Podhradia Štefan Xylander, ktorý svoje kroky konzultoval s levočským farárom Petrom Zablerom a iniciátorom žilinskej synody Jurajom Thurzom. Zlom nastal v roku 1613 keď na protestantskú vieru prestúpil (či presnejšie sa k nej prinavrátil) Thurzov príbuzný Krištof Thurzo, ktorý bol zároveň spišským a šarišským županom. Po tejto udalosti sa rozhodlo o zvolaní synody, na ktorej by bola evanjelická cirkev zlegalizovaná a zastabilizovala sa. Na tejto úlohe aktívne pracoval Xylander, ktorý zároveň vyslovil požiadavku vytvorenia cirkevnej správy na území Spiša a Šariša.
Krištof Thurzo zvolal synodu do Spišského Podhradia na január roku 1614, pozvaní na ňu boli nielen cirkevní predstavitelia, ale aj magnáti a zástupcovia piatich hornouhorských slobodných kráľovských miest. Komplikácie nastali pri tom, keď sa synody chceli zúčastniť zástupcovia zálohovaných miest, keďže spišský starosta (kapitán nad zálohovaným územím) Stanislav Lubomírski bol ostro proti ich účasti na synode, ale nepodarilo sa mu im v tom úplne zabrániť. Napríklad len to, že sa synoda konala priamo v Spišskom Podhradí, ktoré taktiež patrilo do zálohovaných miest. Synoda začínala rôznymi slávnosťami a príhovormi, na druhý deň pristúpila k voľbe superintendenta Spiša a Šariša. Nakoniec bol zaňho zvolený práve Štefan Xylander, okrem toho bol zvolený superintendent piatich hornouhorských slobodných kráľovských miest – stal sa ním levočský farár Peter Zabler. Závery synody boli dopracované podľa záverov žilinskej synody a zhrnuté do 16 bodov. Do novej spišsko-šarišskej superintendencie patrili i niektoré zálohované mestá, v ktorých poľský kráľ nariadil zasiahnuť proti evanjelikom. Zlé následky to malo aj pre samotného Xylandera, ktorý sa po smrti svojho ochrancu Krištofa Thurzu – ešte v tom istom roku, ako sa konala synoda v Spišskom Podhradí – rozhodol svojho úradu vzdať.
Zoznam použitej literatúry
- BIZOŇOVÁ, M. 2016. K dejinám reformácie na Spiši. In HOMZA, M. – SROKA, A. S. a kol. Historia Scepusii vol. II. Bratislava. Post Scriptum. 2016. ISBN 978-80-2234-210-0.
- KOLLÁROVÁ, Z. 2010. Vplyv Poľska na evanjelickú cirkev v spišských zálohovaných mestách. In KLÁTIK, M. a kol. Postavy a udalosti doby žilinskej synody. – 400 rokov evanjelickej cirkvi na Slovensku. Liptovský Mikuláš. Tranoscium. 2010. ISBN 978-80-7140-332-6
- KÓNYA, P. a kol. 2014. Dejiny Uhorska (1000-1918). Bratislava. Citadella. 2014. ISBN 978-80-8962-859-9.
- KÓNYOVÁ, A. – GRATA, P. 2020. Náboženský vývin krajiny pod Karpatami. Prešov. Vydavateľstvo Prešovskej univerzity. 2020. ISBN 978-80-555-2566-2.
- SAXOVÁ, J. 2014. Dejiny regiónu Spiš I. a. Bratislava. Metodicko-pedagogické centrum. 2014. ISBN 978-80-8052-694-8
Obrazová príloha: Wikimedia Commons
V rokoch 2019 až 2024 študoval odbor História na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. V súčasnosti pracuje ako kurátor/historik v Ľubovnianskom múzeu – hrad v Starej Ľubovni. Je tiež členom Spišského dejepisného spolu a externým redaktorom časopisu SLOVO. Vo svojej práci sa zameriava najmä na náboženské a kultúrne dejiny.