Hrad Zborov, nazývaný aj Makovica, leží v severnej časti Šariša. Jeho história je úzko spätá s búrlivým vývojom na uhorsko-poľskom pohraničí, kde zohrával kľúčovú úlohu v obrane aj hospodárstve regiónu. Ako centrum rozsiahleho makovického panstva bol hrad strážcom dôležitej obchodnej cesty, ktorá viedla cez Karpaty do Poľska. Počas storočí sa stal svedkom mocenských zápasov a jeho múry svedčia o vplyve významných rodín, ako boli Bebekovci, Cudarovci, Rozgonyiovci, Serédyovci a Rákócziovci. Ako sa osud hradu spája s týmito významnými menami uhorských dejín?
Od počiatkov hradu k panstvu Cudarovcov
Presný dátum vzniku Zborovského hradu nie je známy, čo potvrdzujú aj dostupné historické pramene. Hoci sa v niektorých záznamoch uvádza, že ho dal postaviť Otto z Bibersteinu okolo roku 1270, písomná zmienka o ňom chýba aj v listine z roku 1269. Tento dokument hovorí o predaji územia Smilno, na ktorom hrad neskôr stál, ale hrad samotný nespomína. Rovnako sa o ňom nehovorí ani v listine z roku 1317, keď kráľ Karol I. Róbert odobral Petrovi Peteňovi dedinu Stročín, ktorá pôvodne k tomuto panstvu patrila. Na základe týchto informácií sa dá usudzovať, že hrad v tom čase ešte neexistoval, prípadne nebol dokončený. Keďže sa o jeho existencii a prosperite hovorí až v roku 1347, je pravdepodobné, že bol vybudovaný niekedy po roku 1317.
Prvá priama písomná zmienka o hrade pod menom castrum Makouicha pochádza až z 26. apríla 1347. V tomto roku uhorský kráľ Ľudovít I. upozorňoval hradných kastelánov Štefana a Juraja Bebekovcov, županov Hevešskej stolice, na ich expanzívnu politiku. Kráľovské upozornenie bolo reakciou na sťažnosti mesta Bardejov a susedného panstva Thekulovcov zo Smilna, ktorí poukazovali na postupné protiprávne zaberanie a osídľovanie ich majetkov v oblasti Smilna zo strany Bebekovcov. Tento raný konflikt ukazuje, že už v prvých písomných zmienkach o hrade vystupujú jeho majitelia ako aktívni hráči v regionálnych mocenských bojoch. Ich existencia a moc boli od začiatku vnímané ako hrozba pre susedné panstvá a mestá, čo predznamenávalo storočia konfliktných vzťahov. Hrad bol od začiatku kráľovským majetkom a na jeho údržbu bolo vyňaté územie medzi Malcovom a Stročínom. Po Bebekovcoch bol kastelánom hradu v roku 1349 Mikuláš Forgácz, ktorému kráľ udelil povolenie na otváranie strieborných baní v chotári osady Zlaté.
Hrad mal v tom čase trojuholníkový pôdorys a bol obohnaný kamenným obranným múrom. Na jeho západnej strane stála hranolová veža, ktorá slúžila nielen na obranu, ale aj ako obytný priestor. Prístup do hradu bol dômyselne riešený špirálovito sa točiacou cestou, ktorá v poslednom úseku viedla popri hradbe, čím mohla byť ľahko kontrolovateľná a chránená obrancami. Vnútri opevneného priestoru sa pozdĺž severnej časti hradby nachádzal dvojpriestorový palác, doplnený jednoduchšími obytnými a hospodárskymi objektami.
Prechod pod rod Cudarovcov a rozmach panstva
V roku 1364 nastala v dejinách hradu zásadná zmena, keď kráľ Ľudovít I. daroval hrad spolu s celým hradným panstvom Petrovi Cudarovi z Onódu, ako dedičný majetok. Týmto aktom sa hrad dostal z rúk kráľovských správcov do vlastníctva šľachty. Rodina Cudarovcov panstvo nielen osídľovala, ale ho aj výrazne rozširovala. Vieme, že medzi rokmi 1414 – 1416 k Makovickému panstvu patrilo už 65 obcí a do roku 1415 sa pod jeho správu dostalo celé horné povodie rieky Ondava. V tomto období sa hrad a celé panstvo ocitli v epicentre hospodárskych a politických nepokojov.
Panstvo bolo značne narušené vpádmi poľských feudálnych vojsk a vnútornými mocenskými bojmi. Po smrti kráľa Albrechta Habsburského v roku 1439 a následných bojoch o uhorskú korunu sa majiteľ hradu Ján Cudar priklonil k husitskému vodcovi Jánovi Jiskrovi z Brandýsa. Konflikty však neboli len regionálneho charakteru. Práve táto neistá a turbulentná politická situácia viedla v priebehu 15. storočia k rozšíreniu a posilneniu opevnenia hradu.
Súčasťou tohto rozsiahleho projektu bola aj výstavba stredného pásu opevnenia. Do kamennej hradby bola vbudovaná minimálne jedna veža a brána, ku ktorej sa vchádzalo po stúpajúcej drevenej rampe podporenej kamenným pilierom pre spúšťanie padacieho mosta.
Hrad Makovica v tieni Bardejova
Vzťahy medzi hradom Makovica a kráľovským mestom Bardejov boli po celé storočia mimoriadne napäté. Ich komunikácia bola plná nezhôd a majetkových sporov, ktoré dokumentujú početné právne záznamy a sťažnosti mesta. Tieto konflikty neboli len o pozemkoch, ale aj o ekonomickom a politickom prežití dvoch odlišných mocenských centier, mesta a hradu. Bardejov, ako slobodné kráľovské mesto, mal od panovníkov udelené rozsiahle výsady, zatiaľ čo hrad a jeho panstvo predstavovali klasický feudálny majetok.
Už v roku 1347 sa Bardejovčania sťažovali na kráľovských kastelánov z hradu Makovica, Štefana a Juraja Bebekovcov, ktorí neoprávnene zabrali časť územia dediny Mokroluh, ktorá po kráľovskom privilégiu z roku 1320 pripadla mestu. Tieto spory pokračovali aj pod správou Cudarovcov, ktorí panstvo výrazne rozšírili a usilovali sa maximalizovať svoje príjmy. Svedčí o tom konflikt o bielenie plátna, ktoré bolo lukratívnym monopolom miest Bardejova a Košíc. Cudarovci napriek kráľovským zákazom umožnili svojim poddaným na panstve, pravdepodobne v usadlosti Kurima, zaoberať sa touto remeselnou činnosťou, čím priamo poškodzovali ekonomické záujmy mesta.
Ďalším zdrojom nezhôd boli spory o vyberanie mýta. Cudarovci boli opakovane napomínaní zo strany kráľovskej komory, aby neznepokojovali bardejovských mešťanov a vyberali mýto podľa starého zvyku, nie neoprávnene. Tieto pretrvávajúce konflikty poukazujú na to, že napätie medzi hradom a mestom nebolo len výsledkom náhodných nedorozumení, ale odrazom ekonomickej rivality. Z pohľadu Bardejova bolo makovické panstvo pretrvávajúcou prekážkou v rozvoji mesta, pričom hrad sa snažil využívať svoju kontrolu nad rozsiahlym územím na získanie príjmov, ktoré by inak plynuli do mestskej pokladnice.
Makovické panstvo v období nestability
Po smrti Jakuba Cudara v roku 1470 vymrela vetva rodu po meči a hradné panstvo pripadlo kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý ho následne daroval svojim prívržencom z rodu Rozgonyiovcov. Ani im však nebolo dopriate pokojné spravovanie zvereného panstva. Okrem sporov s dedičmi Cudarovcov a s Jánom Bebekom o záloh Zborova sa museli vyrovnať s ničivými vpádmi poľských vojsk. Následné boje v rokoch 1491 – 1492 medzi Jánom Olbrachtom a kráľom Vladislavom II. takmer vyľudnili celé panstvo, pričom v niektorých obciach (napríklad v Kurove) zostalo zo 65 usadlostí len 5 obývaných. Tieto udalosti ťažko dopadali predovšetkým na poddaných, čo viedlo k šíreniu zbojníctva a útekom obyvateľstva do pokojnejších oblastí Šarišskej stolice.
V roku 1522 sa majiteľkou panstva stala Anna Tarczayová. Po Moháčskej katastrofe sa Tarczayovci priklonili na stranu Jána Zápoľského v bojoch o uhorský trón, čo malo pre nich fatálne následky. Keď Ján Zápoľský v roku 1540 zomrel, kráľ Ferdinand I. Habsburský skonfiškoval majetky jeho prívržencov a Tarczayovci sa museli vzdať hradu aj celého panstva.
Veľkolepá renesančná prestavba pod Serédyovcami
Následne pripadlo Makovické panstvo do vlastníctva Serédyovcov. Toto obdobie sa stalo pre hrad Zborov najvýznamnejšou stavebnou a hospodárskou etapou jeho histórie. V roku 1548 daroval kráľ Ferdinand I. hrad a rozsiahle panstvo uhorskému magnátovi Gašparovi Serédymu ako poďakovanie za jeho verné služby korune. Gašpar a jeho syn Juraj sa zaslúžili o rozsiahlu a veľkolepú renesančnú prestavbu, ktorá zásadne zmenila charakter hradu. Tieto zmeny neboli motivované len akútnym tureckým nebezpečenstvom, ale aj novými, vyššími nárokmi na životnú úroveň vládnucej triedy v tomto regióne.
Architekti Serédyovcov rozšírili pôvodné stredoveké jadro hradu o dva prstence obranného systému, čím vytvorili dve nové nádvoria. Tieto nové opevnenia boli postavené na základe talianskych vzorov fortifikačného staviteľstva. Prvý okruh hradieb bol chránený vstupnou bránou a štyrmi polkruhovými delovými baštami, z ktorých tri boli na prístupnejšej západnej strane. Vonkajší systém bol zabezpečený polygonálnou a polkruhovou baštou, čím sa vytvorila takmer nedobytná pevnosť. Vnútorné jadro hradu bolo upravené v jeden celok tak, aby sa stalo pohodlným renesančným sídlom, reprezentujúcim bohatstvo a postavenie nových majiteľov.
Od Serédyovcov k Rákócziovcom – zlatý vek panstva
Úspešná prestavba hradu a hospodárske pozdvihnutie panstva sa prejavili na jeho trhovej hodnote. V roku 1601 predal Ján z Ostrogu, príbuzný Juraja Serédyho, celé prosperujúce makovické panstvo Žigmundovi Rákóczimu za neuveriteľných 80 000 dukátov. Takáto vysoká kúpna cena bola priamym odrazom úspešného rozmachu panstva pod správou Serédyovcov. Hrad a jeho okolie dokázali generovať ročný zisk až 10 % z kúpnej sumy, čo potvrdzuje ich vysokú ekonomickú hodnotu. Renesančná prestavba teda nebola zameraná len na architektonickú krásu a obranu, ale predstavovala aj vysoko výnosnú hospodársku investíciu, ktorá výrazne zvýšila hodnotu celého majetku. Práve v 17. storočí sa Zborov stal jedným z najvýznamnejších centier regionálnej moci.
Rákócziovci pokračovali v udržiavaní hradu. Počas ich spravovania panstva sa Zborov stal svedkom dôležitých rodinných a politických udalostí. V roku 1666 sa na hrade konala svadba Františka I. Rákócziho s Helenou Zrínskou. Práve Helena Zrínska bola matkou Františka II. Rákocziho, vodcu posledného protihabsburského povstania. Po smrti jeho otca Františka I. Rákocziho v roku 1676 sa Helena Zrínska opätovne vydala za Imricha Tököliho (1682), čím sa hrad Zborov stal jednou z kľúčových pevností protihabsburského povstania.
Panstvo spravované z kaštieľa pod hradom
Búrky stavovských povstaní nakoniec viedli k tragickému osudu hradu. Napriek svojmu výbornému obrannému systému a rozsiahlej renesančnej fortifikácii bol hrad 14. októbra 1684 dobytý cisárskym generálom Schultzom a následne vyhodený do povetria. Zničenie hradu bolo priamou odvetou za jeho úlohu v povstaní Imricha Tököliho, čím sa uzavrela jedna z najslávnejších kapitol jeho histórie. Hrad už nebol obnovený a postupne chátral.
Zánik hradu nebol len o vojenskom zlyhaní jeho obrany, ale aj o strategickej zmene v myslení šľachty. V 17. storočí bolo bežné, že si šľachta pre svoje pohodlie a lepšiu dostupnosť presúvala svoje rezidencie z ťažko prístupných a chladných hradov do kaštieľov v údoliach. Zborovský renesančný kaštieľ, ktorý bol hlavnou rezidenciou Rákócziovcov v usadlosti, sa stal pohodlnejším a praktickejším centrom správy panstva než hrad nad ním.
Osud kaštieľa v obci však bol rovnako tragický. Po zničení hradu bol majetok Rákócziovcov skonfiškovaný a neskôr prešiel do rúk grófa Aspremonta a rodu Erdődy. Honosný renesančný Rákócziovský kaštieľ bol zničený až počas prvej svetovej vojny. Následne bol rozobraný na stavebný materiál, čím sa stratila posledná rezidencia spojená s makovickým panstvom a rodom Rákócziovcov.
V súčasnosti je hrad Zborov, rovnako ako kaštieľ, tichým mementom pohnutých dejín, ktoré formovali aj severné pohraničie historického regiónu Šariša.
Použitá literatúra
- PLAČEK, M., M. BÓNA, 2007. Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart. ISBN: 978-80-8085-287-0
- SLIVKA, M., A. VALLAŠEK, 1991. Hrady a Hrádky na východnom Slovensku. Košice: Východoslovenské tlačiarne. ISBN: 80-85174-42-1.
- HUDÁČEK, P. 2010. Komunikácia mesta Bardejov s majiteľmi makovického hradného panstva. In: LUKAČKA, J., M. ŠTEFÁNIK a kol. Stredoveké mesto ako miesto stretnutí a komunikácie. Bratislava: Historický ústav SAV, s. 249–263. ISBN: 978-80-85174-42-1.
- NOVÁK, J., 2024. Zachované dedičstvo pod Busovom. Nitra: Garmond Nitra. s. 305. ISBN: 978-80-8266-048-2.
- KOLLÁR, D., NEŠPOR, J., 2007. Hrady – najkrajšie zrúcaniny. Bratislava: Vydavateľstvo Dajama. s. 144. ISBN: 978-80-89226-41-2.
- KÓNYA, P. a kol., 2014. Dejiny Uhorska. Bratislava: Citadella. s. 787. ISBN: 978-80-89628-59-9.
- KÓNYA, P., 2015. Pod zástavou Kurucov. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity. s. 573. ISBN: 978-80-555-1665-3.
- GRANČAY, T. 2025. Hrad Zborov. [online]. [cit. 2025-08-31]. Dostupné z: https://zabudnutehrady.sk/Zborov-hrad.html.
Obrazová príloha: archív autora, Wikimedia Commons
Vyštudoval odbor história a germanistika na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Absolvoval tiež študijný pobyt na zahraničných univerzitách – Universität Bayreuth a Universität Wien. Zaoberá sa profánnymi dejinami stredoveku so zreteľom na kastelológiu. Vo svojom výskume hľadá genius loci menej známych lokalít z pohľadu histórie a ich architektúry. Je autorom knihy Zabudnuté hrady a viacerých článkov o zaniknutých hradných lokalitách. Spolupracoval ako odborník pri tvorbe nových didaktických pomôcok (učebníc) pre vyučovanie dejepisu na základných školách. V minulosti pracoval ako lektor na hrade v Starej Ľubovni.