Na začiatku februára 1942 sa frontová línia v severnej Afrike ustálila na gazalskej línii ohraničenej na severe sídlom Ajn al-Ghazalá a na juhu oázou Bir Hakeim. Nasledovalo niekoľko mesiacov oddychu, počas ktorého obe strany naberali sily a plánovali novú ofenzívu.
Na jar 1942 sa nemecké hlavné velenie rozhodlo vysporiadať sa s “nepotopiteľnou lietadlovou loďou” menom Malta, ktorá ohrozovala ich krídlo a zásobovanie po mori. Proti ostrovu vzlietala jedna vlna bombardérov za druhou a výsledkom bolo, že už v priebehu januára nestratili konvoje s posilami pre Rommela ani jednu loď. Na druhej strane, Briti museli kvôli zhoršujúcej sa situácii v Barme a Singapure odoslať do Ázie 18. divíziu a na Ďaleký východ smerovali prednostne aj delá, tanky a lietadlá.
Britský premiér Churchill si bol tohto problému vedomý a preto naliehal na veliteľa v severnej Afrike, generála Auchinlecka, aby novou ofenzívou Malte pomohol. Po Churchillovom telegrame z 8. mája, v ktorom mu premiér sľuboval materiálnu pomoc a plánoval prevziať na seba plnú zodpovednosť za jej výsledok, sa nechal Auchinleck presvedčiť. Každý deň, keď neboli sily z Malty schopné zasahovať proti konvojom Osi, len posilňoval Rommelovu pozíciu. Po zdĺhavých rokovaniach napokon Auchinleck súhlasil, že jeho ofenzíva sa začne v máji. Avšak práve kvôli nemeckým dodávkam už nebolo jasné, či budú mať Briti nad novoustanovenou „Tankovou armádou Afrika“ početnú prevahu. Ale britská Vojnová rada rozhodla, že kvôli pomoci Malte je potrebné podstúpiť aj riziko straty Egypta.
Šestnásteho mája hlásil generál Ritchie, veliteľ 8. armády, že cieľom novej ofenzívy má byť „zničiť tankové vojská protivníka v bitke v priestore Gazala-Tobruk-Bir Hakeim a tým urobiť prvý krok k dobytiu Kyrenajky“ (Kühn, s. 163). Tento priestor, zvaný aj línia Gazala, pozostával z viacerých oporných bodov, tzv. „krabíc (boxov)“, ktoré sa skladali zo zákopov s ostnatým drôtom, bunkrov, kruhových obranných postavení a mínových polí. Tieto pevnosti (celkom ich bolo šesť a jednou z nich bol práve Bir Hakeim) mali vlastne rovnakú funkciu ako stredoveké hrady. Strážili možné priechody v mínovom poli a protivník ich musel brať do úvahy, keďže ich silné posádky mu mohli vpadnúť do chrbta, ak by ich obišiel.
Pochybnosti v plánoch
Dvadsiateho mája sa Ritchie obrátil na Auchinlecka s prosbou o radu ohľadom možného Rommelovho útoku. Dostalo sa mu odpovede, že najlepšie by urobil, keby svoje tanky držal pokope po oboch stranách preliačiny Trigh Capuzzo,pretože s najväčšou pravdepodobnosťou bude predstieraný nemecký útok cieliť na Bir Hakeim, kým Rommel so svojimi tankovými divíziami napadne britský stred, obráti sa k moru a zaútočí opätovne na Tobruk. Ritchie a jeho velitelia o tom však neboli presvedčení. Generál Norrie očakával hlavný útok na severe a sám Ritchie čakal, že jeho obranné línie obídu Nemci z juhu.
Na nemeckej strane rovnako prebiehali prípravy na ofenzívu, pričom bolo jasné, že ak chcú uspieť, musia zaútočiť skôr než protivník. Rommel mal veľmi ambiciózny plán. Chcel za štyri dni zničiť 8. armádu a potom konečne dobyť Tobruk. Prvá časť plánu pre nich dopadla výborne. Nemecké prípravy sa podarilo do posledného okamžiku utajiť. K dispozícií tak boli tri nemecké divízie a jedna brigáda, sedem talianskych divízií, z toho tri motorizované. Dvadsiateho mája boli vydané rozkazy: útok začnú talianske pešie divízie čelným útokom na líniu Gazala a zamestnajú 50. britskú a juhoafrickú divíziu. Za útočiacimi Talianmi sa vytvoria predstierané pozície pre tankový nástup. V rámci ľsti tam neustále budú jazdiť tanky a vozidlá a predstierať postup, čo malo donútiť britské sily, aby odkryli svoje pozície.
Po zotmení sa tankové jednotky mali presunúť do skutočných nástupných miest. Reálna útočná sila pozostávala z 15 . a 21. divízie Afrikakorpsu pod velením generál Waltera Nehringa, XX. talianskeho motorizovaného zboru (divízie Trieste a Ariete) a 90. ľahkej divízie. Ôsma armáda mala byť obídená v oblasti Bir Hakeim, odkiaľ mali Nemci postupovať na sever na Acromu a k pobrežiu. Odrezané britské jednotky mali byť zlikvidované. Začiatok útoku bol naplánovaný na 26. mája na 22:00.
Operácia Benátky
Dvadsiateho šiesteho mája poobede 15. pešia brigáda 90. ľahkej divízie a taliansky X. a XXI. armádny zbor skutočne čelne zaútočili na nepriateľa, slúžiac ako návnada. A hoci sa 361. pešiemu pluku podarilo vkliniť sa do britských pozícií, na strane vojakov Jeho Veličenstva sa začali množiť domnienky, či nejde len o predstieraný útok.
A mali pravdu. O pol desiatej večer zaznelo dohovorené heslo: Benátky. Na toto slovo sa celá útočná sila Osi, asi 10 000 vozidiel vrátane 560 tankov (Briti ich mali 631 plus 250 v zálohe), dala do pohybu. Tanky, ktoré od druhej poobede na severe pod velením generálporučíka Ludwiga Crüwella predstierali útok, sa stiahli a pridali k ťaženiu na juh. Nahradili ich nákladné vozidlá vybavené leteckými motormi s vrtuľami, vytvárajúc na severe zdanie veľkého presunu obrnených vojsk.
Vo večerných hodinách sa dali do pohybu aj tanky Afrikakorpsu a rýchleho talianskeho zboru Corpo Celere. O tretej v noci dorazili predsunuté jednotky k Bir Hakeim, vzdialeného 60 km južne od Tobruku.
Skoro ráno 27. mája sa celá motorizovaná masa stočila okolo južného krídla línie Gazala na sever. Britskú líniu úspešne obišli a Nemci doteraz nenarazili na žiaden odpor. Dopriali si teda krátky odpočinok a o pol piatej ráno sa dali znova do pohybu, avšak bez toho, aby bol Bir Hakeim zaistený. Postup Nemcov sa ale začal rýchlo spomaľovať, tak ako sa britská obrana smerom na sever stávala čoraz urputnejšou. Z východu a severu začali Afrikakorps napádať britské tankové jednotky. Dôvodom bolo, že nemeckí spravodajcovia úplne prehliadli jednu tankovú brigádu a štyri brigádne skupiny. O pol dvanástej doobeda dosiahol predvoj 90. ľahkej divízie s trojhodinovým meškaním El Adem. Zvyšok dňa sa niesol v znamení útokov a protiútokov, pričom Afrikakorps za cenu výrazných strát ešte stále dokázal postupovať.
No na konci prvého dňa sa nemecké formácie nachádzali len pri Bir Lefe, 38 km južne od Tobruku, stratiac pritom asi tretinu tankov. A čo bolo pre nich ešte horšie, mechanizovaným jednotkám sa minul benzín a ani munície veľa neostávalo, keďže zásobovacie kolóny nestíhali za prvosledovými jednotkami. Zároveň namiesto toho, aby Rommel odvážnym manévrom obkľúčil Britov, dostal sa sám do obkľúčenia. Dôvodom bola aj nečinnosť dvoch talianskych peších divízií, ktoré nepodnikli žiaden vážnejší útok na britské línie, čo umožnilo Ritchiemu presunúť obrnené zálohy a zahatať tak Rommelovi cestu.
Dva dni od kapitulácie
Briti neboli ani zďaleka porazení a Rommelov odvážny plán sa teraz obrátil proti nemu. Na druhý deň, 28. mája, začali prichádzať čoraz horšie správy a na konci dňa bolo jasné, že Afrikakorps je na západe, severe a východe prakticky obkľúčený. Zásobovanie na juhu okolo Bir Hakeim nebolo zabezpečené, keďže pevnosť, ktorú hájili Slobodní Francúzi pod velením generála Pierra Kœniga, odolávala. Talianska divízia Ariete sa mala pokúsiť dobyť pevnosť hneď počas prvej noci ofenzívy, ale bezúspešne. Iná talianska divízia, Trieste, mala vytvoriť priechod cez mínové pole v mieste, kde pretínalo cestu do El Abdu. Malo to skrátiť zásobovacie trasy Afrikakorpsu, ale zároveň to vytváralo veľmi nepríjemnú situáciu, keby sa silám Osi Bir Hakeim nepodarilo obsadiť. Večer 28. mája dostal generál Crüwell rozkaz koordinovať nemecko-taliansky útok smerom na západ, aby bol zabezpečený tyl afrického zboru. Avšak útok, ktorý bol naplánovaný na 29. mája, sa neuskutočnil v plnom meradle. Kvôli chybe v komunikácii sa generálovo lietadlo dostalo nad britské línie, bolo zostrelené a Crüwell zajatý.
Po zlyhaní útoku z 29.mája sa situácia ešte zhoršila, kruh okolo Nemcov sa ešte viac utiahol a zásobovanie ešte viac viazlo. Zásoby vody, benzínu a munície sa rýchlo míňali. Zajatý britský generál sa Rommelovi práve toho dňa sťažoval, že jeho vojaci dostávajú v zajatí len hrnček a pol vody na osobu na deň, čo sa nedá vydržať. Rommel po chvíli odpovedal, že dostávajú len toľko, koľko aj jeho vojaci, no súhlasil, že tento stav sa ďalej naozaj nedá vydržať, a ak sa to nezmení, musia sa napozajtra vykonať určité opatrenia. Nemci boli dva dni od porážky a kapitulácie.
Prielom púšťou
Rommel a aj Siegfried Westphal, jeho veliteľ operačného oddelenia, už nevideli možnosť ako uspieť. Situácia bola vážna, hrozilo zničenie celej Tankovej armády Afrika, ak by 8. armáda konala koordinovane. Večer na porade najvyšších dôstojníkov navrhol plukovník Fritz Bayerlein výpad na západ s cieľom prelomiť obkľúčenie.
Avšak nie všetok boj z 29. mája bol pre nemecko-talianskych spojencov úplne márny. Talianskym ženistom sa podarilo vyčistiť aspoň úzky pruh v mínových poliach a pozíciách britskej 150. brigády a hoci následná cesta bola pod neustálou paľbou, zásobovanie sa konečne rozbehlo. Ešte toho dňa sa Nemci pokúsili obrím konvojom, obsahujúcim asi 1500 plne naložených nákladných áut, doviesť chýbajúci benzín, vodu a muníciu. Napriek ťažkým bojom sa konvoju podarilo preraziť a Afrikakorps tak bol čiastočne zasa mobilný. Ale ešte stále tu boli mínové polia a britské jednotky, ktoré držali línie medzi tankovými divíziami a zázemím. Ešte tej noci vyrazili nemecké tanky na západ, aby vytvorili koridor a v plnom rozsahu obnovili hlavnú zásobovaciu trasu.
Ráno 30. mája narazila 15. tanková divízia pri Sidi Muftahu na dovtedy nezaznamenané silné opevnenie, ktorým bol britský opevnený bod, „krabica“ Got el Ualeb. Prvý pokus o jeho dobytie sa nepodaril a zásobovanie ostávalo pod silnou paľbou. Ani následné dva útoky už za vzdušnej podpory nepriniesli vytúžený výsledok. Večer 31. mája 1942 bola situácia taká zlá, že Bayerlein a veliteľ Afrikakorpsu Nehring prosili Rommela, aby sa v postupe nepokračovalo. Nemci sa chrbtom opierali o mínové pole, boli prakticky bez vody, benzínu, munície, jedla a Bir Hakeim im stále blokoval zásobovacie trasy. Za ďalších 24 hodín by sa Afrikakorps musel vzdať. Ale pokus o prielom pokračoval aj 31. mája v noci a hoci sa zdalo, že obrana „krabice“ vydrží, opak bol pravdou. Unavení Briti ešte toho dňa alebo 1. júna skoro ráno kapitulovali.
Do nepriateľskej línie tak Rommel vytvoril 8 km široký pruh, čo konečne otvorilo spojenie so zázemím. Ôsma armáda, ktorá si na začiatku bojov viedla veľmi dobre, nechápala, ako jej mohlo víťazstvo utiecť pomedzi prsty. Možno preto si málokto uvedomoval, ako blízko bol Rommel ku kapitulácii. Podľa spomienok generála Bayerleina, keby sa Afrikakorpsu nepodarilo preraziť 1. júna na západ, bol by celý africký zbor vydaný na milosť Britom. Boli už skoro bez benzínu a obkľúčení z troch strán. Z ich pohľadu bol vlastne zázrak, že sa im podarilo cez mínové polia doviesť zásoby.
Aj napriek obnoveniu zásobovania mleli tankové jednotky Afrikakorpsu z posledného. Ostávalo len posledných 130 tankov. Rommelovi, ktorý však stále premýšľal nad obnovením útoku smerom na sever, bolo jasné, že predtým musí obsadiť oázu Bir Hakeim. Boj sa rozhorel 2. júna v noci.
Lepšia prechádzka púšťou
Rommel očakával, že pevnosť za dva dni padne, preto nasadil iba I. prápor 155. pluku 90. ľahkej divízie a taliansku divíziu Trieste. Nemecký veliteľ sa s vojakmi rozlúčil slovami: „Chlapci, je to taká lepšia prechádzka.“ Avšak ani po týždni bojov sa nezdalo, žeby mal byť obliehaniu koniec. Pevnosť, pozostávajúcu z komplexu podzemných betónových bunkrov a krytých palebných postavení, bránilo asi 4 400 mužov, zložených zo Slobodných Francúzov (bola to prvá bitka väčšej francúzskej jednotky od kapitulácie v roku 1940) vrátane židovského práporu a cudzineckej légie, podporovaných niekoľkými britskými vojakmi, ktorí tam uviazli. Bojovali odhodlane.
Proti svojim krajanom tu bojovali dokonca aj Nemci, Taliani a Rakúšania, ktorí ušli zo svojej krajiny kvôli fašistickej tyranii. Pri obrane sa vyznamenali aj dvaja Čechoslováci, Otto Wagner a Bohumil Moravec (celkovo sa pri obrane oázy zúčastnilo 5 československých dôstojníkov). Obaja menovaní patrili ku skupine, ktorá bola kvôli nedostatku dôstojníkov v Silách Slobodného Francúzska (FFL) de Gaullom požiadaná o vstup do FFL, pričom ale oni sami proaktívne písali žiadosti, aby mohli byť obratom nasadení na severoafrický front a zasa bojovať proti Nemcom. Nakoniec bol vstup umožnený 15 dôstojníkom. Obaja spomenutí vojnu prežili, pričom Wagnera zastihol jej koniec dokonca v hodnosti podplukovníka francúzskej armády. Moravec po komunistickom prevrate emigroval a v Kanade sa stal uznávaným autorom cestopisov.
Nemecké neúspechy
Tá „lepšia prechádzka“ si len v prvom týždni bojov vyžiadala mnoho životov, a tak sa na opätovný úder chystala posilnená operačná skupina, ktorá zahŕňala celú 90. ľahkú divíziu, Trieste a 33. prieskumný prápor. Keď však ani tento útok nepriniesol úspech, zmenil Rommel na nátlak maršala A. Kesselringa taktiku. Od západu po novom útočila skupina zložená z batérii 88-milimetrových diel, tretí prieskumný prápor a 33. prápor stíhačov tankov. Šiesteho júna pribudli ako uzávera na južnom okraji obliehania 606. prápor protilietadlového delostrelectva, motorizovaný prápor pechoty a časť 605. práporu stíhačov tankov. Táto skupina zaútočila 7. júna, ale spomalili ju mínové polia a delostrelectvo. Keď ani útok z rána 8. júna neuspel, rozhodol sa Rommel pre ďalšiu zmenu v rozostavení jednotiek.
Spojil južnú skupinu spolu s dvoma talianskymi pešími prápormi, 288. jednotkou pre zvláštne určenie, operačnou skupinou Kiehl a batériu 88-milimetrových diel tak, aby práve ona podnikla rozhodujúci útok na pevnosť. Bolo síce zničených šesť z jedenástich tankov podporujúcich útok, ale aj tak sa večer 9. júna nachádzala pechota práporu pre špeciálne určenie len 500 metrov od hlavnej pevnosti a dokonca prenikla aj do prvej línie zákopov. Ale nasledujúci deň sa zasa niesol v znamení nemeckých neúspechov a Rommel začal rozmýšľať o tom, že by obliehanie prerušil a nechal oázu tak.
Nezhody vo velení
Zúrivý odpor Francúzov začal spôsobovať problémy dokonca až na úrovni vedenia celej nemeckej letnej ofenzívy. Rommel totiž do tejto bitky nasadzoval aj lietadlá, ktoré Nemci plánovali použiť pre operáciu Herkules – pokus o dobitie Malty. „Púštna líška“ totiž kvôli obrovskému množstvu mín odmietala poslať do útoku na pevnosť tanky. Kesserling preto 7. júna priletel za Rommelom a po ostrej výmene názorov si od neho vymohol harmonogram ďalšieho postupu. Na druhý deň sa mal začať generálny útok. Ten sa začal 8. júna ráno náletom 112 lietadiel, ale pechote sa nepodarilo postúpiť. Rovnaká situácia sa zopakovala na pravé poludnie a potom o pol šiestej večer.
Ani útok a nálety z 9. júna neboli pre spaľujúce slnko a únavu nemeckej pechoty úspešné. Až to konečne primälo Rommela vyčleniť tankový prápor a samohybné delostrelectvo pre útok. Napriek vzrastajúcemu napätiu medzi veliteľmi sa dohodlo, že Luftwaffe podporí útok aj 10. júna. Z denníka zajatého britského vojaka sa totiž dozvedeli, že pevnosť už takmer nemá vodu a vojaci sú pološialení od neustáleho bombardovania. Toto šialenstvo sa však malo čoskoro skončiť.
Prielom smerom na východ
Desiateho júna začali útok známe Junkersy 87 „Štuka“, ktoré pomáhali postupu 115. pluku, pričom bol ničený jeden bunker za druhým. Do večera sa oba jeho prápory prebojovali hlboko do opevnenia Bir Hakeim. Bolo jasné, že pád pevnosti je už len otázka času. Večer sa podarilo zajať francúzskeho ženistu, ktorý odstraňoval míny. Vysvitlo, že Francúzi sa pokúsia ešte v noci opustiť pevnosť. Po týždni bojov dal generál Ritchie odhodlane vzdorujúcim Francúzom pokyn stiahnuť sa.
Pokus o prielom sa začal o polnoci na 11. júna, ale narazil na pripravené nemecké pozície. V rovnakom čase sa začal nemecký útok skoro na celej šírke obkľúčenia, pričom došlo k boju muža proti mužovi aj za použitia bodákov a poľných lopatiek. Z obkľúčenia, na ktorého čele stál generál Koenig, prerazila len polovica mužov z viac než štyroch tisícov, ktorí tvorili posádku na začiatku boja.
Za svitania prenikli do vnútornej pevnosti ako prví muži podplukovníka Baadeho, kde našli len desiatku vojakov a zdravotníkov a asi 500 ranených. 2619 mužom sa podarilo v noci preraziť na východ k britským líniám.
Smer Tobruk!
U Rommela, ktorý sa sám vyhlasoval za majstra pechotných útokov (treba poznamenať, že počas 1. svetovej vojny slávil so svojou taktikou ohromné úspechy), zanechala táto bitka horkú pachuť. Avšak hoci bola „Púštna líška“ len pred desiatimi dňami na dne, teraz bola opäť plná optimizmu. Všetko schopné jazdy bolo okamžite otáčané na sever. S pádom pevnosti Bir Hakeim sa otvorila cesta k Tobruku. Bez váhania bol vydaný rozkaz, ktorý neskôr Rommelovi vyniesol paličku poľného maršala: „Tobruk! Všetko na Tobruk! Naším cieľom je pobrežie a definitívne zničenie nepriateľa!“ (Kühn, s. 183). Bir Hakeim tak odštartoval ďalšie dejstvo v púštnej vojne.
Použitá literatúra:
- KÜHN, Volkmar.: Boj a zánik Afrikakorpsu 1941-43. Neratovice 2019.
- KOLÁŘ, Ondřej. 2024. Pod cizí vlajkou. In II. Světová. ISSN 1805-0298, 2024, roč. 14, č. 10, s. 36-40.
- YOUNG, Desmond.: Rommel. Praha 1995.
- REMY, Maurice Philip.: Mýtus Rommel. Praha 2008.
- IRVING, David.: Rommel (Liška poušte). Brno 1995.
- SOMMERVILLE, Donald.: Encyklopedie druhé světové války. Český Těšín 2013.
Vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa hlavne dejinám novoveku a najnovším dejinám, so zameraním na dejiny Francúzska od Veľkej francúzskej revolúcie do konca druhého cisárstva, a Francúzsku v druhej svetovej vojne.