Vážený pán Martin M. Šimečka,
Váš článok Slovenskí zbabelci (Denník N, 30. októbra 2025), v ktorom sa zamýšľate nad „politickými hrdinami“, ste postavili na jednej z kľúčových udalostí slovenských dejín – vzniku Československa. Keďže sa s niektorými Vašimi názormi ako historik nemôžem stotožniť, dovolil by som si uviesť nasledovné.
Spomínate politikov z českého a slovenského prostredia, ktorí sa podľa vás viac, alebo menej zapojili do procesu vzniku československého štátu. Argumentujete porovnávaním, čo je v tomto kontexte náročné a podlieha zjednodušeniam, v zmysle „kto a čo urobil viac“, resp. kto ako veľmi bol ochotný niečo riskovať pre československú demokraciu a štátnosť, t. j. kto bol a nebol hrdinom. Odhliadnuc od pojmu hrdina, ktorý z pozície historika v láske veľmi nemám, skúsim aspoň pár slov povedať o odvážnych počinoch slovenských politikov.
Píšete, že nenachádzate v minulosti veľa slovenských politikov, ktorí by riskovali život za demokratické hodnoty. Odpoviem protiotázkou: mohli by sa domov vrátiť stúpenci prvého československého zahraničného odboja, ak by sa v istej forme zachovalo Uhorsko?
Napríklad spolupracovník Beneša v Paríži Štefan Osuský? tajomník ruskej pobočky Československej národnej rady Ivan Markovič? Spolupracovník M. R. Štefánika v Taliansku Ján Papánek? Československí legionári a spisovatelia Jozef Gregor Tajovský a Janko Jesenský? Posledný menovaný bol uhorskými orgánmi obvinený z vlastizrady a odvelený na východný front.
Počas 1. svetovej vojny nemohli vedieť, ako to celé dopadne. V prípade víťazstva Ústredných mocností by návratom domov riskovali slučku na krku za vlastizradu, v lepšom prípade dlhoročné väzenie. Ak by ostali v zahraničí, represie by pocítili ich rodiny doma.
Podobné platí aj pre prvý československý domáci odboj. Sploštené konštatovanie o „vyčkávaní Matúša Dulu“, predsedu Slovenskej národnej strany a potom Slovenskej národnej rady počas 1. svetovej vojny nechajme bokom. Hovoríte, že 30. októbra 1918 martinskí deklaranti „neriskovali už vôbec nič“, čo podľa vás tkvelo z toho, že neboli pripravení sa obetovať.
Začnem opäť protiotázkou: a nie je zatknutie Dulu a jeho politických spolupracovníkov K. A. Medveckého a Otta Škrovinu na martinskej pošte, pár dní po vyhlásení deklarácie, snáď dostatočný argument k tomu, že skutočne veľa riskovali? To si azda boli istí, že miestne uhorské orgány nič proti nim nepodniknú? Mimochodom, tým trom pánom hrozil vojenský súd a len okolnosti v komunikácii s nadriadenými orgánmi ich pred tým zachránili.
V revolučnej dobe je možné očakávať rôzny vývoj, i s tragickým koncom. Len pripomeniem, že na žandárske stanice sa v danom období bežne predvolávali ľudia, robili záznamy o aktívnych ľuďoch zo slovenského prostredia. A tie mohli byť použité na diskreditáciu s fatálnymi následkami.
Ale teraz aj o inom. Neviem, prečo by mali mať špeciálne miesto na piedestáli hrdinov, práve tí politickí. Čo také vylepovanie kópií Martinskej deklarácie po uliciach Nového Mesta nad Váhom, ktoré robila mladá dievčina Mária Lacková-Markovičová? Keď ju stráže zatkli a vypočúvali, dáko to uhrala, no iní nemali to šťastie. Na tomto prípade sa dá demonštrovať odvaha bežných ľudí po Slovensku niečo pre tú československú vec urobiť.
Upozorňujem, nešlo o náhodný počin jednotlivca. Tých príbehov je neúrekom. Prečo potláčať kolektívny rozmer dejín? Ak už teda z minulosti vypichovať hrdinov pre účely obrany a zdôvodňovania našej demokracie, prečo vyzdvihovať práve politikov? Príbehy bežných ľudí (vrátane žien) nemôžu byť azda tiež silným nástrojom?
Na záver však nedá mi jedno zamyslenie. Ak sa chceme baviť o hrdinoch, t. j. o odvážnych a obetavých činoch, obozretnosti nikdy nie je málo. Časť spoločnosti môže zneužívať pojem hrdinu na legitimizáciu nedemokratických hnutí. Napr. aj Vami spomínaný hrdina Štefánik v očiach ľudákov. Dokážeme s tým pojmom narábať s potrebnou rozvahou?
Síce mnohí z nich dokázali veľa odvážneho a prospešného a mohli by byť inšpiráciou do dnešných čias, minulosť nie je čierno-biela, nie sú, ako píšete, hrdinovia a zradcovia. Príklad: čo s nemenovaným filantropom, ktorý stál pri zrode Československa, nalieval peniaze do novín, hájace česko-slovenskú spoluprácu, podporoval chudobných slovenských študentov v Budapešti, ale povýšenecky vystupoval a vedel si rypnúť do Čechov a Židov? Azda si tiež zaslúži ctihodnú nálepku „politický hrdina“? Životné cesty ľudí sú plné zákrut.
Nemajte mi, prosím, za zlé moje postrehy.
Ostávam s pozdravom,
Lukáš Krajčír, historik
Lukáš Krajčír pôsobí na Historickom ústave SAV. Venuje sa kultúrnym a sociálnym dejinám Slovenska v r. 1918 – 1948, aktivitám filantropov a filantropiek, dejinám sociálne orientovaných spolkov a organizácií, cirkevných, hospodárskych a iných záujmových subjektov s charitatívnym rozmerom (napr. YMCA, YWCA, Matica slovenská) pôsobiacich na Slovensku.